Turistické rezorty sa podobajú ako vajce vajcu. Ak nevystrčíte nos od bazénu a neprekročíte ich brány, nemusíte vôbec vedieť, v ktorej krajine sa práve nachádzate. Turistické centrá v Dominikánskej republike však spoľahlivo poznáte podľa charakteristiky, ktorá je nezameniteľná – stále prítomný úsmev domácich a ich nevtieravá ústretovosť.
Čo je za tým?
Skúsený cestovateľ vie, že zdravenie a úsmev personálu je v medzinárodných rezortoch povinné. Ľahko podľa toho tiež poznáte, že ste na Slovensku, lebo tu sa do toho skoro nikomu z nich nechce. Ale úsmevy a ústretové správanie nielen zamestnancov rezortov, ale aj bežných domácich ľudí mimo rezortu, vám v Dominikánskej republike jednoducho udrie do očí. Tí ľudia sú v nekonečnej pohode. Oni sa nielen usmievajú, ale sa s vami aj zdravia a prihovárajú sa nenútene a nevtieravo. Ako keby ste boli u nich doma vzácnym hosťom! Toto sa nedá nacvičiť, to v nich jednoducho je. A to pritom táto krajina zažila hneď na úvod genocídu domorodého obyvateľstva, následne niekoľko okupácií, okrem veľmocí aj od susedných Haiťanov, a pred len niečo viac ako polstoročím sa zbavili jedného z najkrvavejších diktátorov v Latinskej Amerike. Možno aj preto sa tak tešia z pokojného života a vážia si turistov, ktorí im prinášajú najväčší príjem do štátnej pokladne. Dominikánska republika totiž svoju prosperitu založila na turistickom ruchu, ktorého nemalou súčasťou sú výletné veľkolode. Do historicky prvej turistickej destinácie na ostrove, mestečka Puerta Plata, pripláva v sezóne priemerne päť obrovských lodí za týždeň a stavajú tu už nový terminál, aby ten počet znásobili.
Pri bazéne a na dohľad od mora
Ale aj tento turistický raj má svoj háčik. Tajomstvo turizmu v Dominikánskej republike je v tom, že cudzinci prichádzajú za morom, ktoré uvidia v najnavštevovanejších rezortoch na severe akurát z balkóna svojej izby. Vietor od oceánu je tak silný, že na pláži nikto nevydrží dlhšie, než pár minút. A určite si tu nedávajte romantickú večeru, lebo vám odfúkne klobúk, aj čapicu, a tú večeru budete naháňať po celom pobreží.
Na druhej strane to znamená vysoké vlny vhodné pre najrôznejšie formy surfovania na plážach ako Encuentro, ktorá je skôr pre športových nadšencov a takmer vyľudnená, alebo Cabarete, ktorá je zasa naopak plná bufetov a reštaurácií.
Na plážach je pozoruhodné, že obvyklí predavači suvenírov sú regulovaní licenciou. To jednak limituje ich počet a tiež vám dáva záruku, že sa vás nepokúsia ošmeknúť. Naopak, sú to dobrí spoločníci, ak máte náladu a jazykové schopnosti na nezáväznú debatu.
Aj mestská promenáda popri mori má každých cca 50-100 metrov nejaký bufet, ale takmer nikoho na pláži práve kvôli veternému počasiu.
Drvivá väčšina hostí je teda pri bazénoch. Celý systém barov, reštaurácií, animátorov, obchodíkov a denného i nočného programu je štandardný, ako všade inde na svete. A predsa sú aj tu miestne zvláštnosti.
Turistický plno-inkluzívny raj
Už som zažil rôzne verzie takéhoto raja, ale tu milo prekvapí ponuka denného baru v podobe piatich nealkoholických a viac ako dvadsiatich alkoholických koktailov známych názvov. A barmani nalievajú štedro z fliaš pestrofarebných vinet, len to má drobný háčik. Alkohol v nich je zjavne riedený, ako prevencia proti opilcom. Americkí turisti, ktorých je tu prevaha, preto bežne podplácajú barmanov, aby im nalievali alkoholické nápoje nie do pohára, ale do ich povestných termosiek niekoľkonásobne väčšieho objemu. Ale za celý čas nášho pobytu som nezaznamenal jedinú potácajúcu sa postavu. Výhodou je tiež to, že obsluha barov je z domu zvyknutá na pitie alkoholu a tak nie sú takí zdutí, ako v Tunise, kde za barom obsluhujú vzhľadom k náboženstvu povinní abstinenti. A tak tam slúžia akoby „na zapretie“. V Dominikánskej republike naopak, obsluhujú s úsmevom a v pohode.
Po Američanoch nasledujú počtom hlavne Kanaďania, Nemci a na prekvapenie mladí Rusi. To dominikánske rezorty tiež ozvláštňuje, pretože tie inde skôr pripomínajú letné tábory dôchodcov s neuhasiteľným apetítom. A iste, nájdeme tu aj Američanky gigantických rozmerov, ktoré tu hľadajú svojich plážových inžinierov. Nie je to však až také okaté, ako napríklad v Thajsku. Naopak, môžete tu stretnúť aj sympatické páry – napríklad Slovinka Barbara stretla svojho Dominikánca v Štrasburgu, kde pracuje ona ako úradníčka, on ako čašník. A prišla ho navštíviť.
Ďalšie zvláštnosti rezortov
Ako býva zvykom, vašu izbu upratuje určená chyžná, ktorej meno sa dozviete na vhodne vystavenej tabuľke. A tu si dávajú záležať, aby ste videli, že to s tou čistotou myslia vážne. Ak teda na chodbe k izbám dajú značku „Pozor, vlhká podlaha“, tak si môžete byť istí, že to platí aj na mramorové podlahy izieb, pretože ich nevytierajú do sucha a ľahko môžete prísť k úrazu.
Občas nedonesú nové uteráky, lebo ich vraj nestihla práčovňa dodať. Ale zato izbová služba funguje perfektne a ak vám napríklad nefungujú balkónové dvere, alebo telka, okamžite posielajú údržbára a následne si preverujú, či ste spokojní.
Je to zvláštne, ale akoby v rezorte nechceli, aby ste trávili priveľa času na izbe. V televízii je až 90 % španielskych kanálov, dva-tri nemecké, jeden francúzsky a z anglicky hovoriacich len CNN, turecká propaganda a málo známa americká tbs. Podstatnejšie ale je, že ak chcete na izbe internet, tak žiadajú extra poplatok 60 dolárov na týždeň a aj tak je to hra o nervy, pretože spojenie každú chvíľu padá. Voľnú wifi nájdete pokusne len v lobby a pri bazéne pod pergolou pre fajčiarov. Zrejme tu vyznávajú heslo – keď oddych, tak oddych. A to aj od výdobytkov virtuálnej komunikácie.
A ak neobľubujete rezorty alebo chcete jednoducho ušetriť, niekoľko podnikavých Čechov tu prenajíma apartmány krajanom-turistom. To je šanca aj pre našincov. Dokonca tu nájdete aj „českou hospodu“ s internacionálnym názvom „Mňam-mňam“.
Čo môžete vidieť
Ak už máte polihovania pri bazéne dosť, mestečko Puerto Plata ponúka niekoľko atrakcií. Veď bolo prvým miestom, kde Kolumbus založil pevnosť, ktorú postavili z dreva jeho vlajkovej lode Santa Maríam, ktorá tu nabehla na plytčinu. Hlavné námestie je malé s prízemnými budovami a v rámci permanentného leta primerane ospalé. Katedrála je zo 70-tych rokov minulého storočia a jej najväčším prínosom je chládok hrubých stien. V strede námestia je kruhová drevená stavba s terasou na streche, kde pri víkendovom korzovaní mládeže hráva orchester. To je zvyk, ktorý poznali ešte naši prarodičia. Dominikánci sú hrdí na vlastný tanečný štýl „merenge“ a hudobný žáner „bachata“. Radi tancujú a zachovali si tiež spevavosť, ktorá u nás pri ľudových zábavách už takmer zaniká. Okrem veľmi priateľského správania domácich obyvateľov sa o vašu bezpečnosť stará na všetkých známych turistických miestach špeciálna turistická polícia Cestur. Opäť s úsmevom.
Pevnosť nad prístavom je veľmi malá, s nádvorím a citadelou, ktorá má len tri miestnosti. Je súčasťou bývalej vojenskej základne s kasárňami a hospodárskymi budovami okolo, ktoré sa rozpadávajú. Už pomaly polstoročie sú stále tí istí predavači suvenírov na priestranstve pred pevnosťou, ktoré má parkovú úpravu, ale tiež je tu veterno.
Na prvý pohľad zaujme na vysokom kopci nad mestom veľká socha Krista, kópia tej v Riu. Paradoxne, ale aj symbolicky, stojí na kopule veľkého betónového bunkra, ktorý tu nechal vybudovať krvavý diktátor Trujillo, aby ďalekonosnými delami kontroloval mesto a prístav. Bol to typicky diktátorský iluzórny projekt, pretože hora je často zakrytá oblakmi. A tak sem aspoň zvážali tisíce obetí jeho režimu, ktoré popravovali a hádzali do masových hrobov. Tie tu neuvidíte, zato v bezoblačný deň nádherný výhľad na mesto, aj prístav a oceán. Na vrchol hory vedie staručká lanovka, len s dvomi kabínami po 20 pasažierov, na ktorú sú hrdí, lebo je jediná v Karibiku. Kým kabínka príde, miestny kúzelník v ošúchanom saku predvedie zopár čarovných kúziel bez toho, aby vymáhal vstupné. Všetko tu plynie v povznášajúcej pohode akoby samospádom.
Ak si objednáte klasického miestneho sprievodcu, tak v centre mesta uvidíte malú továrničku na povestné cigary, veľkovýrobňu rumu s výstavnými fľašami za prijateľné ceny, výrobňu pochutín aj kozmetiky z kakaa i kokosových orechov a výrobňu i predajňu šperkov, kde dominuje typicky karibský jantár (naozaj existuje aj inde než na Baltiku!) a len tu sa vyskytujúci modrý minerál „larimar“. Pokocháte sa, ovoniate, okoštujete a nemusíte si nič kúpiť. To všetko opäť s príznačným úsmevom.
A v ideálnom prípade si ten miestny pohodový úsmev donesiete aj domov!
Gustáv Murín
Cestu podporil Literárny fond. Reportáž vyšla v časopise Život č.38/2019.
