Prelet oceánu či inej dlhej vzdialenosti je spojený s javom známym ako „jet lag“. Ide o chorobné príznaky príliš rýchleho striedania viacerých časových pásiem – skrátka, pretočia sa vám hodiny v hlave, zvlášť, ak letíte proti smeru času. Takže, keď je u nás noc, vy máte ešte deň. Zvlášť kruté je to poobede, lebo všade okolo je život a vám sa chce priam akútne spať. Takto poznačený prirýchlym striedaním kontinentov som sa vybral na druhý deň po prílete do práce. Všetko prebehlo v poriadku, ale ešte som sa po ceste z laboratória zastavil na riaditeľstve nášho vedeckého ústavu. A prišiel som v pravej chvíli, jeden z kolegov mal akurát malú oslavu. Tak sme posedeli, podebatili, vypil som asi dva poháre vína a v pohode odkráčal na električku. Nastúpil som dobre, lebo na električke bol nápis RAČA a my bývame tri zastávky pred konečnou v Rači. Sadol som si k oknu, pozrel von – a náhle výpadok prúdu. Teda v mojej hlave určite. Moderná biológia tvrdí, že aj keď spíme, v mieste zvanom štvorhrbolie (latinsky: lamina quadrigemina) sú stále v pohotovosti štyri pohotovostné žiarovky. Obávam sa, že v tej chvíli niektoré z nich zlyhali. A nastala tma-tmúca a ticho ako v hrobe…
Neviem, ako ste vy vyrovnaní s posmrtným životom. Ja som o tom nikdy poriadne neuvažoval. Nebolo to aktuálne, nebolo to ani perspektívne. Nič, čo by sa dalo založiť do týždenného plánu a na konci týždňa odškrtnúť. Takéto úvahy dnes prosto nie sú v kurze. Nie je na ne čas.
Takže som na svoj vstup na druhý svet nebol psychicky pripravený. A úprimne ma zaskočilo, ako rýchlo som ten preskok do inej ligy zobral na vedomie. Takmer ako samozrejmosť. Len som sa trochu čudoval. Tak toto je naozaj ten koniec všetkých koncov?! Len si to predstavte. Z úplného prázdna odrazu otvoríte oči a neviete, kde ste. Nad vami stojí podivuhodná ženská a hovorí vám čosi ako:
„Toto je koniec…“
Koniec? Koniec života?! Naozajstný koniec? Tak skoro?! A keby aj, tak takto som si anjela pri bráne nebeskej nepredstavoval! V zúženom zornom poli ledva rozlepených očí sme v tejto chvíli a tu na celom druhom svete boli len dvaja – ja a ona. To by vlastne aj celkom sedelo, vždy som veril, že do raja nás uvádzajú ženy. Veď som ich zopár stretol aj na zemi a výlet s nimi do toho chvíľkového raja stál za to. Ale táto ženská bola akási čudná. Nepekná, úradná, neanjelská. Na toľko pochybností je jediná kontrolná otázka:
„Ale prečo?! A prečo tak skoro?“
Namiesto odpovede sa ten podivný tvor začal smiať, či skôr konsky hlasno a od pľúc rehotať. Vďaka tomu sa ukázalo, že má celkom neanjelsky štrbavé zuby. Keď sa dorehotala, povedala s istotou:
„Lebo sme v Rači.“
To bol záchytný bod. Rača, to poznám. A tento anjel – to budem asi v slovenskom raji. Najnižšia cenová skupina bez obsluhy. Rozhliadol som sa. Mala pravdu. Električkou sa do raja ťažko dostanete. Električky majú konečnú. Tam obracajú späť, do života. Tak som vystúpil…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
