Z turizmu sa stal priemysel. Rýchlo to pochopíte v Singapure, keď vás zvezú spolu so stovkami iných turistov z hotela na zhromaždisko, kde vám dajú na ruku náramok príslušnej farby a postrčia vás do príslušného autobusu, čím sa dostávate na štart pásovej turistickej linky. Ibaže tento priemysel je krehký a po teroristických útokoch odrazu nie je komu dávať farebné náramky a postrkovať ho od pamiatky k pamiatke, od atrakcie k atrakcii. Po teroristických útokoch v Tunisku tam cestovný ruch takmer vymrel. Návštevnosť Egypta tiež klesá a aj špičkové turecké rezorty ponúkajú pobyty hlboko pod cenu. Pôvodné destinácie severu Afriky a Blízkeho východu začínajú byť dlhodobo problematické, náhradka v Albánsku je len nevydarenou rýchlokvasnou improvizáciou a destinácie Ďalekého východu sú zasa ďaleko. Zrejme práve preto sa 60-ty kongres jedinej celosvetovej organizácie novinárov a spisovateľov píšucich o turizme, FIJET, konal v marockom Marakéši. Maroko je totiž v mnohom výnimkou.
Raj pre umelcov
Tunis sa pýšil Claudiou Cardinale, Alžírsko spisovateľom Albertom Camusom, ale to sú jednotlivci. Maroko, a zvlášť Marakéš, naopak priťahovalo a priťahuje umelcov, ktorí tu hľadajú „stratený raj“. Prospieva to krajine a domáci sa majú čím pochváliť aj pred turistami. Výsledkom totiž je v prípade rakúskeho výtvarníka André Hellera nádherná záhrada ANIMA s podtitulom „Návrat do raja“. A skutočne, tejto multižánrovej osobnosti sa podarilo skĺbiť bohatú a pestrú flóru s nápaditými skulptúrami pod holým nebom. Na pozadí so zasneženými vrcholkami pohoria Atlas je v príjemný preteplený deň návštevník tomu podtitulu náchylný uveriť.
Pred ešte žijúcim Viedenčanom Hellerom prišiel do Marakéšu maliar Jasques Majorello a tiež založil záhradu, ktorá prekypuje zeleňou aj pestrou škálou kaktusov. Túto „Jardin Majorello“ po smrti majiteľa prevzal slávny módny návrhár Yves Saint Laurent, zveľadil ju a doplnil o vlastné múzeum a priľahlé Múzeum berberskej kultúry.
Do tretice sa v Marakéši ponúkajú záhrady Menara, čo je v podstate len rozsiahly olivový sad, zato s pozoruhodnou vodnou nádržou. Zaujímavejšie je neďaleké „Múzeum vody“ pod patronátom marockého kráľa Mohammeda VI. („Nech mu Boh žehná“, ako znie oficiálny titul), ktoré je unikátne originálnou témou, aj pozoruhodným technickým spracovaním. A práve tu 60-ty kongres FIJET otvárali hneď dvaja marockí ministri: minister turistiky, dopravy a sociálnej ekonomiky, ako aj minister kultúry a komunikácie. Je to pozoruhodné delenie, pretože napríklad v Turecku jedno ministerstvo spája kultúru aj turistiku. U nás je turistika prikrčená pod rezort dopravy…
Všetko je inak?
Maroko v rohu afrického kontinentu zjavne obišlo vlnobitie farebných revolúcií, občianskych vojen aj terorizmu. Pomerne mladý kráľ sa tu teší veľkej úcte. Turisti sa môžu pohybovať aj úzkym labyrintom miestnych bazárov (ten najlabyrintovatejší je v meste Fez) voľne a sú miestnymi vítaní.
Ako by tu zastal čas. V spomínanom Feze je najstaršia Medina v arabskom svete a funguje ako vnútorné mesto zaplnené hlavne bazárom stále rovnako od stredoveku. Všetky tzv. Imperiálne mestá sú obkolesené hradbami (v meste Meknes dokonca trojitými) aj s pôvodnými bránami, takže turistické autobusy prechádzajú len s niekoľko centimetrovou rezervou. Je to pozoruhodné, pretože tie hradby sú z hliny a vydržali (aj vďaka unikátnemu vetraniu dierami, takže sú to tiež „hotely pre holuby”) celé stáročia, kým v Európe sa omnoho solídnejšie kamenné hradby rozpadajú a brány v nich boli dávno zlikvidované.
A už v Marakéši si všimnete, že má dôsledne stredovekú siluetu. Domy aj v širšom centre sú maximálne štvorposchodové a vysoké mrakodrapy nie je vidieť ani na horizonte mesta.
Zelená marocká vlajka (s červenou siluetou hviezdy v strede) ako by predznamenávala ďalšie prekvapenie. Ulice miest sú plné vzorne ošetrovanej zelene. To že turistické rezorty sú obklopené bohatou zeleňou je samozrejmosť. Ale v severnej Afrike (a aj Stredomorí obecne) sme zvyknutí skôr na vyprahnuté planiny medzi mestami, v Tunisku vylepšené poliami popri ceste pokrytými vyhodenými plastovými vreckami. Maroko je zelené aj mimo miest a vo vnútrozemí, napríklad okolo mesta Meknes vás ohromia nádherné zelené údolia obrobených polí a sadov. O čistotu popri cestách dbá zvláštna upratovacia služba. Nie nadarmo sa tejto časti kultivovanej krajiny hovorí – marocké Toskánsko.
A v meste Ifrane majú domy európske šikmé strechy, keďže je to vychytené lyžiarske stredisko vo výške 1600 m.n.m.
Zistenie, že existujú takéto oázy turizmu, ktoré ešte nie sú masovo využívané (hoci Slováci sem už našli cestu vďaka priamemu spojeniu Bratislavy s Marakéšom nízkonákladovou leteckou spoločnosťou), je práve tým vedľajším efektom takýchto kongresov. Takmer dvesto novinárov a spisovateľov z 24 krajín združených vo FIJET má opäť o čom písať…
Gustáv Murín
Cesta bola podporená Literárnym fondom
Reportáž pôvodne publikovaná v Literárnom týždenníku č.11-12/2019
