Po takmer desiatich hodinách letu z Európy pristávame na úrovni vrcholkov našich Tatier vo výške 2240 metrov nad morom. Víta nás večerné Mexico City zaplavené nekonečným morom svetiel. Mexičania milujú všetko trblietavé a snáď neexistuje iné medzinárodné letisko, kde by súčasne blikalo toľko oranžových signalizačných svetiel a majákov áut, ktoré sa sústavne premávajú vzletovými plochami. Je to tiež jediné letisko, kde o colnej kontrole rozhodujete sami. Prechádzate totiž bránkou s tlačidlom. Po jeho stlačení sa rozsvieti buď červené, alebo zelené svetlo. Nám zasvietila zelená a tak môžeme bez colnej kontroly vstúpiť do najväčšieho mesta sveta.
Prejsť za deň, pochopiť za rok
Na mieste pôvodného hlavného aztéckeho mesta Ténochtitlán – založeného okolo roku 1325 a o dvesto rokov neskôr zničeného španielskymi dobyvateľmi – vyrástlo Ciudad de México, alebo tiež Mexico City D.F. do rozlohy 2600 kilometrov štvorcových obytnej plochy. Jedna z hlavných dopravných tepien mesta, Avenida de los Insurgentes, je dlhá 35 kilometrov. V rámci Area metropolitana tu žije približne 28 miliónov obyvateľov, jadro mesta obýva odhadom 9 až 10 miliónov ľudí. Telefónny zoznam má 4 205 strán a je v ňom približne 336 400 hesiel. Veriaci si môžu vybrať z 3 000 miestnych kostolov. Ročne pribudne do 700 000 prisťahovalcov, ktorých tu volajú „výsadkári“. Zaberajú totiž voľné plochy a stavajú na nich bez povolenia svoje chatrče. Tie ostro kontrastujú s novými výstavnými štvrťami mrakodrapov akou je napríklad štvrť Lomas. Obrovská rozloha mesta dovoľuje dva unikáty. Jedným je fakt, že v rôznych štvrtiach nájdeme rovnaké mená ulíc (najmä populárne pomenovanie Bolívar), ale miestni sa nestratia. Druhý unikát stojí naopak na tom, aby sa prechodom z jednej štvrte do druhej stratili z dohľadu známych a rodiny. Existuje tu totiž neoficiálna inštitúcia zvaná Casa chico, keď má v tomto meste jeden muž dve rodiny, ktoré o sebe nevedia.
Mexičania sa veľmi chcú odlíšiť od nenávidených amerických „Gringos“, ale pritom ich vehementne napodobujú. Svoju krajinu tiež volajú Spojené štáty (ibaže Mexické, ktoré tvorí 31 spolkových štátov a jeden federálny dištrikt hlavného mesta), majú tiež rodeo (tu sa volá charro), používajú staré americké autobusy a vyvesujú obrovské národné vlajky ako v USA. Majú podobnú značku pre menu $, hovoria o.k. a majú rovnako nahlúple talkshow. Viac ako 20 miliónov Mexičanov pracujúcich v USA posiela domov toľko peňazí, že je to druhý najväčší príjem krajiny po nafte ešte pred výnosmi z turistického priemyslu. A Mexico City D.F. (Districto federal) napodobňuje svojou príponou Washington D.C. (District of Columbia).
Tie atrakcie, ktoré vám domáci chcú ukázať, prejdete aj v najväčšom meste sveta za tri dni, ale môžete ten základ zvládnuť aj za deň. Majú tu totiž geniálny vynález turistického autobusu, ktorý krúži po trase najatraktívnejších pamiatok. Za celodenný lístok doň môžete nastúpiť na ktorejkoľvek zastávke a na ktorejkoľvek vystúpiť, pozrieť si, čo vás zaujíma, a zasa nasadnúť do niektorého z nasledujúcich autobusov tejto turistickej linky. Na trase samozrejme nechýba najväčšie námestie na svete Zócalo s prezidentských palácom, metropolitnou katedrálou Sagrario Metropolitano a zvyškami veľkého aztéckeho chrámu Templo Mayor. Na tie zvyšky nie je bohvieaký pohľad, do paláca vás nepustia a katedrála so sochou čierneho Krista so zlatou korunou je už tiež vlastne zrúcanina. Stavba je tak poznačená zemetrasením, že drží pokope hlavne dômyselným oceľovým lešením. Zaujímavejšie je skôr to, čo sa deje na námestí.
Pri katedrále napríklad sedia rôzni remeselníci a ponúkajú svoju prácu. Večer tu tancujú mladí ľudia tajomné rituálne aztécke tance, kým vedľa si líha na zem manželský pár a prikrývajú sa len tenkou dekou, hoci v noci je už chladno.
Autobus vás odtiaľto prevezie okolo pôvodne najvyššieho mrakodrapu v podobe veže Seguros Latinoamericana a klasického kultúrneho centra Bellas Artes k parku Chapultepec. Tu sa uprostred vysokých stromov skrýva zoologická záhrada a rezidencia nešťastného cisára Maximiliána. Oplatí sa navštíviť, rovnako ako nemôžete obísť dve najpozoruhodnejšie múzeá sveta Instituto Nacional de Antropología a Museo de Historia Natural. Pred tým druhým nájdete obrovskú niekoľkotonovú sochu boha dažďa Tlaloca dovezenú z pralesa, ale hlavne „letcov“ zvaných Voladorez z Papantlá. Sú to Indiáni kmeňa Totonakov, ktorí sa zavesení za členky o lano spúšťajú z 25 metrov vysokého stožiara dolu hlavou. Ten stožiar predstavuje „strom života“ a štyria „letci“ v bielych košeliach a červených nohaviciach, s čelenkami a stužkami, 13 krát zakrúžia, než bezpečne pristanú opäť na zemi.
Tí, čo sa vyznajú alebo aspoň dokážu opýtať miestnych, neminú Mercado de Artesanias Balderas, teda trh so suvenírmi a ručnými výrobkami. Indiánky tu predávajú pestrofarebné handrové bábiky, ale aj atraktívne vesty, obsidiánové nože a celú paletu predmetov vyrezávaných z dreva.
Mexická noc
Z celodenného obdivovania pamiatok sa najlepšie spamätáte večer v miestnej kantíne. Cantinas sú doslova inštitúciou, ktorá tiež prešla vlastným vývinom. Veď do 60-tych rokov minulého storočia bol do nich zákaz vstupu psom a ženám. Dnes sú už otvorené každému. Je to spoločenské centrum pre blízke okolie. Hrajú sa tu spoločenské stolné hry, ktorým dominuje hra domino a to s takým nasadením hráčov ako keď štamgasti u nás v krčme hrajú karty. K nápojom sa podáva vždy zadarmo „tapas“ (čiže malý chlebíček vyzdobený a ochutený podľa fantázie majiteľa cantinas) a nikdy na stole nechýba tanierik nakladanej mrkvy, či feferónky.
Ku všetkému a so všetkým sa podávajú citróny (tieto sú ale podstatne menšie a trpkejšie než aké poznáme u nás). Cantinas nie sú určené na stravovanie, takže aj u nás známu mexickú kuchyňu treba vychutnávať inde. To všetko sa dozvedám od korešpondenta nemeckej tlačovej agentúry DPA Klausa Blumeho, ktorý si ku svojej práci pokrývajúcej väčšiu časť Latinskej Ameriky pridal záľubu v skúmaní tohto fenoménu. Odhaduje, že v meste je 1100 cantinas. Vďaka nemu som navštívil aj Salón la Cerveza, kde majú až 22 druhov mexického piva značiek ako sú Bohemia, Victoria, India, Negro, Modelo, Noche Buena alebo Sol. Na slávnej Plaza Garibaldi môžeme k pivu vychutnávať aj mexickú muziku. Každý večer sa tu schádzajú desiatky kapiel takzvaných Mariachi, aby vám ponúkli zahranie jednej canción za 30 pesos, contante incluido. Oblečení sú ako nedeľne vystrojení mexickí pištoľníci, ale ak sa započúvate do melódií, budú vám prekvapujúco povedomé. To je tým, že prvý a aj posledný mexický cisár Maximilián bol z Habsburského rodu a do svojej okupačnej armády povolal aj veľa českých vojakov. Tí si zasa na dlhú cestu zobrali so sebou obľúbené hudobné nástroje a hrali tu s takým nasadením, že mexickým ľudovým piesňam dnes dominuje česká polka.
Mariachi hrajú najmä na počúvanie a ak chcete vidieť temperamentné tance, treba zájsť v sobotu doobeda do niektorého parku v centre (takzvané Plaza del danzón). Je to unikátny ľudový zvyk, vďaka ktorému sa tu stretávajú stovky najmä starších párov, aby si pod vedením dobrovoľných predtanečníkov a predtančeníc vytrvalo opakovali základné kroky a finesy salsy. Hrá im k tomu obyčajný magnetofón. Tým mladším hrajú na Revolučnom námestí do tanca moderné kapely.
Autor: Gustáv Murín
