V hoteli obývam rozľahlý apartmán. Je rozľahlejší a komfortnejší než väčšina predražených moskovských bytov typu „komunalnej kvartiri“. Raňajky sú zasa príkladom ako tu funguje socialistický kapitalizmus – služby sú ešte socialistické, ale ceny už akoby Rusko zažívalo „rozvinutý, reálny kapitalizmus“. Umastené a upotené kuchárky znášajú na hromadu niečo, čo sa len zdiaľky podobá na hotelové raňajky. A chcú za to desať dolárov! Ruský generál v plnom boji v Čečensku zarábal 150 dolárov mesačne. Mimochodom prenájom vychytenej „dače“ za Moskvou pre boháčov vyjde na neuveriteľných 10 000 dolárov mesačne. Ale máme tu aj niečo pre prostý ľud – aspoň tak to hlása obrazovka televízora vo vestibule hotela. Práve totiž predvádzajú reklamu na zázračný prístroj, ktorý tzv. „kvantovou terapiou“ vykuríruje hravo 140 vašich chorôb (ak vás nezložilo prvých desať). Cena je púhych 10 900 rubľov (cca 724 eur), veď ako tvrdí záverečný reklamný slogan – „Zdravie sa vraj nedá kúpiť, dnes je to možné!“. Ak je v Amerike možné všetko, v Rusku je to možné prinajmenšom 140-krát.
V rádiu sa pre zmenu komentátor sa v nich zamýšľa nad tým, ktoré odvetvie športu bude profitovať po znovuzvolení prezidenta Putina. O Jeľcinovi sa totiž vedelo, že keď sa ešte hýbal, hrával tenis. Zahraniční politici preto pri príležitostí oficiálnych návštev naznášali do Moskvy toľko tenisovej výstroje, že s tým prezidentská kancelária spoľahlivo zásobila celú ruskú tenisovú reprezentáciu. S Putinom asi prestanú mať zasa reprezentační džudisti starosti o nové kimoná.
Zázraky sa dejú
V Moskve je napríklad ešte stále možné usporiadať malý zázrak len vďaka dobrým kontaktom. Náš spisovateľský kolega Saša Tkačenko je bývalým futbalistom a hravo zorganizuje priateľský zápas zahraničných spisovateľov s veteránmi Torpéda Moskva. Fasujeme dresy aj kopačky, na tribúnach sa opaľuje zopár divákov a čuduj sa svete, kamery si štelujú aj televízne štáby! Povestná ruská pohostinnosť tu slávi svoje najlepšie chvíle. Vedia, že spisovatelia sú napolo invalidi a tak naše mužstvo posilňujú zdatnými obrancami a do vlastnej brány postavili človiečika priam nad hrobom. Po každom našom ťažko vydretom góle, domáci v tichosti šupnú vyrovnávajúci. Následná recepcia ale ukazuje aj druhú stranu mince. Našimi pomocníkmi sú štyridsaťroční futbaloví dôchodcovia Miša Voronin a Sergej Gračov. Ale bez dôchodku. Zarábajú si na exhibičných zápasoch s rôznymi podnikateľmi a sponzormi, hlavne ich však živia vlastné manželky. Údel ruskej ženy-živiteľky teda prežil aj prvé dekády kapitalizmu východného typu. Na večeru som pozvaný do rodiny Galliny Monastyrevovej, ktorá je vydatá za kardiochirurga Vitalija. Majú spolu dvojmesačné dieťa. Jednoizbový byt s kuchyňou je typická „komunálna kvartira“, vynález socializmu. Drevený záchod je na chodbe v rade s ostatnými. V kuchyni sprchovací kút vedľa drezu. Ešte pred niekoľkými rokmi sa na obsadenie takejto „kvartiri“ s nepohodlnými staručkými susedmi najímali profesionálni vrahovia. Mladá rodina je ale zjavne spokojná, byt je vybavený najnovšou elektronikou vrátane Internetu, kočiarik je z Talianska. Pri večeri stiahneme v trojke štyri fľaše pravého Bordeaux. Až na odchode sa stihnem opýtať, koľko vlastne Vitalij zarába v špičkovom moskovskom Inštitúte transplantácie a umelých orgánov, keď Gallina je teraz na materskej. Odpoveď znie 320 rubľov mesačne, čo je našich 22 eur. A mizerné raňajky v mojom hoteli stoja 280 rubľov… Cestou metrom do hotela sa s údivom prizerám skupinke rozjarených výletníkov, ktorí na garmošku hrajú pieseň Žltá ponorka od Beatles a celý vagón cestujúcich spieva s nimi. Všetci patria do výnimočnej ruskej kategórie – sú to šampióni prežitia.
Nové deti Arbatu
Na povestnom Arbate, hlavnej promenáde starého mesta, je živo. Nájdete tu kaviarne, krčmičky aj bufety „na stojáka“. Keďže tu zúri prvotný kapitalizmus a ceny sú vysoké, rozmohol sa v Moskve pozoruhodný zvyk. Moskovčania chcú byť v centre, ale sadnúť si do niektorého z týchto podnikov je pridrahé. A tak vidíte dôstojne kráčať mladý párik a obaja svorne držia vo voľnej ruke – fľašu piva. Popíja sa za chodu a popíja sa stále. Unavenejších popíjačov nájdete na lavičkách pri vchode do metra. Do toho hrajú pouličné kapely, či malá huslistka. Moskovčanky predávajú priamo na ulici budúcich domácich maznáčikov. Každý chce urobiť na Arbate biznis a tak sa vám do cesty môže pripliesť aj babka predávajúca staré Playboy-e. Vedľa pri stánku predavač v dobovej rubaške ponúka povestné matriošky, samozrejme – „Hand made“ – čiže „ručne robené“. O kus ďalej stojí pred obľúbenou pivárňou toľko motoriek kultovej značky Harley-Davidson, že vám nutne musí napadnúť otázka – kde by boli výrobcovia týchto luxusných strojov, ale aj povestných „bavorákov“, nebyť zbohatlíkov z Východu, ktorí za ne vyhodia akúkoľvek sumu? Aj toto sa však mení. Tento „planktón čiernej ekonomiky“ začínajú požierať väčšie ryby, a tie zasa ešte väčšie a tie končia ako vyhľadávané sústo pre naozajstné ekonomické žraloky, až kým sa (podľa zákonov kapitalistickej rovnováhy) nestanú všetci opäť trhovo skromnými. Kým sa to však stane, stojí za to ísť sa pozrieť do Moskvy – hlavného mesta podivuhodného sveta, kde sa kapitalizmus buduje socialistickými metódami.
Autor: Gustáv Murín
Viac informácií o Rusku nájdete na http://www.walkers.sk/rusko.php, sprievodcu Moskvou na http://www.walkers.sk/moskva.php.
