Neviem ako vy, ale ja pri nezamknutých dverách nezaspím. Môžu za to celkom určite tie strašidelné správy z 90. rokov o výčinoch mafiánov u nás. Silne na mňa zapôsobila napríklad tá, ako sa rodina ráno zobudí v posteli a mieria na ňu samopaly neznámych maskovaných útočníkov. Skrátka, v noci chcem mať istotu, že nikto nevolaný nepobehuje okolo. Na to je jednoduchá pomoc, zamknúť dvere. Vo švajčiarskom spisovateľskom zámočku Chateau de Lavigny bolo tých dverí priveľa. Veľký hlavný vchod mal masívne dvere na nádvorie. Ale z veľkého salónu do vonkajšej záhrady viedlo trojo dvojitých presklených dverí. Dvoje dvojitých presklených dverí viedli zasa zo zimnej záhrady do vonkajšej záhrady. Dvojité presklené dvere viedli pre zmenu zo zimnej záhrady do malého salónu. Pre pekára a ranné nákupy bol k dispozícii bočný vchod od kuchyne cez veľkú špajzu na ulicu. Moje dvere do izby sa zvonka nedali zamknúť. V americkom Ledig House, ktorý je spriaznený rovnakým menom zakladateľa, ako v tomto švajčiarskom spisovateľskom útočisku, sa tiež dvere do izieb nedali zamknúť, lebo tam žiadny zámok ani nebol. Magor architekt tvrdil, že je to naschvál, aby mali tvoriví umelci k sebe bližšie. Vo švajčiarskej rezidencii to bolo bez vysvetlenia. Tak som aspoň vždy večer skontroloval všetky tie vonkajšie dvere. Bolo tých vonkajších osem a dosť som sa nabehal, kým som mal istotu, že táto noc bude bez nevítaných návštevníkov. Ostatným účastníkom pobytu som o tom nehovoril, predpokladal som, že tiež chcú pokojne spávať.
V posledný deň, už keď sme odchádzali, som náhodou objavil ďalšie dvere do záhrady. Boli hneď oproti tomu hlavnému vchodu na konci dlhej hlavnej chodby na prízemí. Pozoruhodne však zapadali do steny, v hornej časti vyzerali ako okno a možno preto som si ich nevšimol. Tak som skúsil potiahnuť za kľučku. Samozrejme, po celý ten čas boli otvorené…
Gustáv Murín
Foto a viac o Lavigny TU
