Johann Wolfgang Kempelen (* 23. január 1734, Bratislava – † 26. marec 1804, Viedeň). Jeho rodný dom stojí dodnes v Bratislave na rohu Dunajskej a Klemensovej ulice.
Jeho predkovia pochádzali z Írska a do Uhorska sa presťahovali v polovici 17. storočia. V detstve si najradšej majstroval z dreva i železa rôzne mašinky a strojčeky. Nevyhýbal sa však ani športu. Niekoľkokrát dokonca preplával Dunaj, alebo sa len tak nechal unášať vlnami až do Biskupíc, a odtiaľ potom bežal naspäť domov. Engelbert von Kempelen, otec Wolfganga von Kempelena bol vysoký colný úradník, ktorého cisár Karol VI. povýšil do šľachtického stavu. Johann Wolfgang študoval právo a filozofiu v Pressburgu, navštevoval akadémiu v Györi, Viedni a Ríme, ale zaujímala ho aj matematika a fyzika, pričom ako 21-ročný ovládal osem jazykov, okrem rodnej nemčiny aj maďarčinu, latinčinu, francúzštinu, taliančinu a neskôr trochu angličtinu a rumunčinu, čo sa naučil počas svojich ciest po Anglicku a úloh v Banáte. Po absolvovaní štúdií nastúpil na miesto tajomníka uhorskej Dvorskej komory v Bratislave, neskôr povýšil na radcu.
Zlomovým momentom v Kempelenovom živote bola smrť jeho prvej manželky len štyri mesiace po svadbe. Útechu hľadal v štúdiu fyziky a chémie.
Už ako 25-ročného ho Mária Terézia menovala riaditeľom soľných baní v celom Uhorsku. Vďaka technickej vynaliezavosti aj ľudskejšiemu prístupu k baníkom zvýšil ich efektívnosť.
Dňa 9. decembra 1775 sa stal barónom s právom užívať prídomok de Pázmánd.
V Banáte viedol boj proti zbojníckym bandám a dohliadal na doosídľovanie tohto územia. Štátnu kariéru tu zavŕšil ako miestodržiteľ v Transylvánii.
Neskôr zasa zabezpečoval sťahovanie univerzity z Trnavy do Budína (1777) a v 80-tych rokoch vykonával dozor nad rekonštrukciou Budínskeho hradu i nad stavbou mestského divadla.
Kempelen sa vyznamenal aj ako priekopník nových myšlienok: počas pobytu v Banáte tu zaviedol pestovanie ľanu a postavil manufaktúru na súkno.
Kempelen si uvedomoval potenciál parnej energie a investoval všetky úspory do pokusov o ich zefektívnenie. To ho priviedlo až na pokraj bankrotu, keď jeho prototyp pred patentovou komisiou takmer vybuchol. Patent preto najprv nezískal. Pri pokusoch s parnou energiou prišiel s úplne novým konceptom, takzvanej reaktívnej parnej turbíny, keď v Segnerovom kolese vodu nahradil parou. Podobne ako vzduch unikajúci z balónika ho núti k pohybu opačným smerom, para z trysiek otočného ramena turbíny ho núti k rotačnému pohybu.
Kempelen prišiel na túto myšlienku v Londýne počas turné so svojím šachovým automatom. Preto tu požiadal o patent, ktorý aj získal. Ide o prvý patent na parnú turbínu v histórii.
V Londýne kontaktoval aj slávneho vynálezcu a autora množstva patentov na zdokonalenie parných strojov Jamesa Watta. Chcel mu predviesť svoju turbínu a diskutovať s ním. Watt však stretnutie odmietol. Obával sa, že diskusia by mohla Kempelena inšpirovať k zlepšeniam turbíny. A to by mohlo ohroziť pozíciu jeho strojov na trhu.
Kempelen reaktívnu turbínu použil na čerpanie vody v Neptúnovej fontáne vo viedenskom Schönbrunne. V priemysle sa nepresadila, mala nízku efektivitu.
Keďže bol nadšeným vynálezcom a rád riešil technické rébusy, Bratislava sa dočkala unikátneho mechanického čerpadla, ktoré ťahalo vodu na Bratislavský hrad. Navrhol neďaleko na Dunaji aj nový pontónový most a zavlažovacie zariadenie na Žitnom ostrove. Ovládal sedem rečí, takže sa prirodzene pohyboval aj na panovníckom dvore. Zaujal však aj dômyselnými hracími „automatmi“, medzi ktorými vynikal Turek-šachista. Išlo o drevenú figurínu, ktorej na kolenách ležala šachovnica.
Figurína dokázala posúvať svoje figúrky nielen tak, ako by to dodnes nedokázal žiadny robot, ale navyše aj porážala takých urodzených súperov ako boli pruský kráľ Fridrich II., Napoleon, ruská cárovná Katarína II. a ruské veľkoknieža Pavol. Fakt, že mechanická ruka nie je dodnes schopná bez chyby robiť také krehké pohyby a aj genialita dreveného Turka vyvolávala pochybnosti. Tomu čelil Kempelen tým, že občas dával vzácnym hosťom nahliadnuť do útrob stroja. Traduje sa, že záhadu vyriešil istý vtipkár, ktorý uprostred šachovej seansy začal volať, že horí, a zo stroja sa vysúkal vystrašený živý šachista trpasličej postavy. Aj preto o Kempelenovi kolovali i nelichotivé komentáre. Naopak básnik Goethe v jednom svojom liste pochvalne komentuje jeho hovoriaci automat, ktorý vraj ovláda neveľa slov, ale napodobovanie detského džavotu a vybrané slová mu idú celkom dobre.
Zostrojil aj písací stroj pre slepcov, ktorý daroval nevidomej viedenskej speváčke Márii Paradisovej. V roku 1978 sa stal členom viedenskej Akadémie výtvarných umení, ako nadaný maliar a rytec.
V staršom veku sa usadil v kúrii v Hubiciach, ktorú dal postaviť jeho otec Engelbert. Zomrel vo viedenskom predmestí Alservorstadt, kde žil od roku 1801 a pochovali ho na cintoríne na predmestí Währing. Jeho manželka, deti a vnúčatá sú pochovaní na starom cintoríne v Hubiciach.
Zdroje:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Wolfgang_Kempelen
https://bratislava.sme.sk/c/20912029/kempelen-ma-na-konte-svetove-prvenstva.html
https://www.nitranoviny.sk/slavny-slovak-johann-wolfgang-von-kempelen-skonstruoval-turka-sachovy-automat-aj-hovoriaci-stroj/
Spracoval: Gustáv Murín
