Spomínal som už svoju patrónku, Bohyňu menom Virgen, čo na mňa dáva pozor najmä na cestách. Asi nikdy som tak nevolal o jej pomoc, ako keď som zase raz po dlhšej dobe prišiel do New Yorku a už v prvý deň som mal problém. Pritom sa mi nič tak strašné nedialo. Len som sa šiel predstaviť do nadácie, kde mi poskytli literárne štipendium. Vyfintil som sa veľmi, sadol na metro a šiel. Vyšiel som z metra na 5-tej Avenue rovno do furiózneho dažďa. A môj dáždnik bol odložený pekne v kufri u známych na druhom konci mesta. Hovorím si, pokojne, ono to prejde. Lenže ja som šiel do tej nadácie po prvý krát a splietol som si strany. Ulice sú totiž členené na východnú a západnú stranu, takže vy síce nájdete číslo domu 225, ale to môže byť práve tá opačná strana sveta a od toho správneho čísla 225 tej istej ulice vás v tej chvíli môžu deliť aj kilometre. No a presne to sa mi stalo.
Ten dážď bol ako besný. Už som konečne bol na tej správnej strane ulice a ani nie tak ďaleko od cieľa, ale tá vodná sprcha bola priveľká. Každú chvíľu som skočil niekam do podjazdu, alebo vchodu domu a úpenlivo prosil spriatelenú bytosť tam hore:
„Keď už teda nejde to kropenie mesta vypnúť, či odložiť na neskôr až už budem v suchu, prihraj mi aspoň náznak dáždnika! Veď ľudia odhadzujú pokazené dáždniky. Nemôžem sa predsa prísť predstaviť tým dobrým ľuďom ako Mickey Mouseov utopený bratranec!“
Nič sa nedialo, žiadna pomoc z neba. Naopak, ktosi pustil kohútik naozaj naplno. Skúsil som prebehnúť ešte pár krokov, ale nešlo to. Rýchlo som sa schoval do otvoreného vchodu nejakého obchodu, bolo to papiernictvo. Bezradne som sa rozhliadal a v tom – tak predsa. Hneď pri vchode obchodu, v plechovom odpadkovom koši odhodený dáždnik. Vďaka Ti, Virgen!
Schytil som dáždnik, rozprestrel a kráčam proti daždivým prúdom vody. Záchrana v pravej chvíli! A ten dáždnik, čuduj sa svete, vôbec nebol pokazený. Pravda, veľmi som ho nemal čas skúmať, hlavne, že mi nekapalo za golier.
Konečne som došiel na správne číslo, do správneho vchodu, na správne poschodie. V recepcii CEC ArtsLink programu sedel mladý muž menom Jason a vedel o mne:
„Nech sa páči ďalej, už vás čakajú!“
Na chvíľu som zaváhal:
„A kam mám odložiť dáždnik?“
„Tu do plechového koša, tak ako každý…“
Ten obchod som cestou z nadácie našiel a dáždnik som vrátil. Ale to už nepršalo. New York vie byť krutý k tým, čo nemajú svoju Patrónku.
