Celú noc prelietavali nad nami lietadlá. Mal som necelých desať rokov a žiadnu potuchu o politike, ale vedel som, že niečo nie je v poriadku. Ak nad horskou dedinkou na konci sveta, teda na Orave, prelietavajú vlny lietadiel, niečo sa deje. Keď je na Orave búrka, ľudia sa uprostred noci zídu pri zapálenej sviečke a čakajú. V horách vie byť búrka zlá. Videl som vysokou trávou orámované siluety po vypálených dreveniciach a viem, že keď tu udrie blesk, ide o život. V tú noc hrmelo od motorov lietadiel, ale blesk neudrel.
„Prší a venku se setmělo,
toto noc nebude krátká…“
Ráno sa dospelí tvárili vážne, plán však ostával nezmenený – je koniec prázdnin u babky, ide sa domov. A v tej chvíli, uprostred raňajok, vbehla do domu jedna z tiet našej rozvetvenej rodiny, ani nepozdravila a rovno vychŕlila: „Nikam nechoďte! Ostaňte! Je VOJNA…!“
Mlčanlivé tváre dospelých sa o poznanie predĺžili, ale nikto nič nepovedal. Zapli televízor. Okamžite bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. Obraz bol rušený a ledva sme rozpoznali slová hlásateľa: „Všetkému ľudu Československej socialistickej republiky! Včera, dňa 20.8.1968 okolo 23 hodiny večer prekročili vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice…“ Babka ani nečakala kým dohovorí a hlasno vzdychla: „Len aby ženám bruchá nepárali…“ V tej chvíli nás, deti, vyhnali dospelí z miestnosti – hrať sa. Na čo sa môžete asi tak hrať, keď je vojna?! Sedeli sme v stodole na sene a mlčali. Potom to niekomu napadlo – prísaha. Prisahali sme tam v tej stodole na sene, že my, deti svojich utrápených rodičov, budeme držať pospolu v každej možnej chvíli, ktorá príde. Aj keby ženám bruchá párali… Potom som vyhliadol malým okienkom von a uvidel susedu ako sa štverá do strmého kopca s obrovskou nošou čohosi. Keďže vyšla zo zadných dverí jediného miestneho obchodíku v údolí, pochopil som, že asi nakupovala. Len som nechápal, prečo sa tak ponáhľa, prečo sa tak vinovato obzerá a prečo toho nakúpila toľko. Potom nás zavolali dospelí späť a povedali, že aj keď je vojna, treba jesť. A tak sme dojedli raňajky. A potom sme čakali.
Čakali sme dvadsať rokov a veľa, priveľa sa za ten čas zmenilo. Hrmelo neustále, ale blesk neudrel. Našťastie. Našťastie prišla revolúcia a o trinásť rokov na to som si mohol vypočuť na konci sveta, teda v Oklahome, ako reční jeden z tých, kto pomohol skoncovať s celým tým nezmyslom. Gorbačov rečnil na miestnom basketbalovom štadióne pred zástupom profesorov miestnej Univerzity v talároch, pred študentmi i miestnymi občanmi. Tí poslední sa začali vytrácať ako prví. Rečnil pridlho a povedal len dva vtipy, aj to nepodarené. Potom si vyžiadal potlesk – lebo vraj už aj väčšie zhromaždenia mu zatlieskali, keď vyhlásil, že by sa Rusi a Američania mali milovať na večné časy a nikdy inak! Tak sme mu zatlieskali a šli radšej ku komusi na „party“. Gorbačov šiel na inú, ale nikomu z nás nechýbal. Ani po tých rokoch bez komunizmu neprestal byť slovníkom aj správaním aparátčikom.
Americká „party“ je skoro vždy o tom istom. Hostitelia nakúpia neuveriteľnú zásobu pitia a jedla. Ani tá chytrá suseda s nošou by to všetko naraz neodniesla. Potom prídu hostia a nanosia toho navrch toľko, že by to tú chuderu chytrú pochovalo. Hostiteľ tentoraz porušil pravidlo a nenechal doviesť, ale ukuchtil sám – pizzu. Pred pizzou boli chipsy a salsa. Po pizze zmrzlina a jahody. Od piva sme prešli na čílske červené víno. Potom sa niektorí zdvihli a prešli do vedľajšej miestnosti, kde horela len sviečka a kadidlo. Zavolali aj mňa. Dali si tú námahu, že mi vysvetlili o čo ide. Fajčili marišku zo zvláštnej mariškovej fajky. Po pár šlukoch začali ostatní odpadávať. Hostiteľova žena ležala na koberci a tvrdila, že je „high“. Všetci sa postupne hlásili k tomu, že aj oni sú „high“. Nič zvláštne som však na nich nevypozoroval.
Americká „party“ má skoro vždy rovnaký priebeh. Ktosi pustí na plné pecky hudbu. Rozumná debata je nemožná, koniec-koncov ani nijako zvlášť žiadaná. Oni sa nezvyknú pýtať. Najmä nie na nič vážne, či zásadné. Ani cudzincov. Len sa opýtajú „Ako sa máš“ a na odpoveď nečakajú. Popíjali sme, hostia a hostitelia čosi bujaro pokrikovali, potom hrali karty a hostiteľovi napadlo (veľká myšlienka!), že si z výletu do Čiech doniesol knihu a tak mi ju strčil do ruky. Bol to „Týdeník 1968“ Jiřího Koláře. Zaujalo ma to – koláže a komentáre z takého pamätného roku! Listoval som, listoval, až som zákonite musel otvoriť tú stránku, kde stálo čierne na bielom: „Všetkému ľudu Československej socialistickej republiky! Včera, dňa 20.8.1968 okolo 23 hodiny večer prekročili vojská Sovietskeho zväzu… a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice Československej socialistickej republiky. Stalo sa tak bez vedomia prezidenta republiky, predsedu Národného zhromaždenia, predsedu vlády i prvého tajomníka ÚV KSČ a týchto orgánov.“ Dočítal som a vyskočil – vidíte, vidíte to, toto sme zažívali! Strkal som dvojstranu s tým historickým textom a Kolářovou kolážou pod nos kde komu, ale nevnímali ma. Veď boli „high“. Potom som si všimol, že z pohára červeného vína, ktorý som nemal kam odložiť, kvaplo čosi na koberec. Ten koberec bol ako mapa našich národov – samá škvrna. Pripadalo mi trápne pridávať ďalšie a tak som odložil knihu, našiel papierovú utierku, namočil a začal ten koberec drhnúť. Drhol som zo všetkých síl. Šlo to, ale nemalo to konca kraja. Ako som drhol pravou rukou, z pohára držaného v ľavej ruke mi odkvapkávali ďalšie kvapky červeného vína. Na pôvodne bielom koberci vyzerali ako kvapky krvi. A tá krv vyzerala neskutočne skutočne. Červené škvrny sa vpíjali do koberca. Kedykoľvek som zmazal poslednú kvapku, pribudli z pohára v mojej ľavej ruke ďalšie. Ešte stále som ten pohár nemal kam odložiť. Konečne si ma všimla hostiteľova žena. Veľkodušne mi zamávala z gauča, kam sa premiestnila z mariškovej seansy.
„Kašli na to, Gustav. That´s O.K.!“
Zábava pokračovala ďalej, akoby sa nič nestalo.
A stalo sa?
Gustáv Murín
