PRÍPITOK S HAVLOM

Havel s Oľgou

   V živote som stretol veľa známych osobností – prezidentov, premiérov, ministrov, spisovateľov, výtvarníkov a ďalšie známe osobnosti – ale to s Václavom Havlom patrí medzi najkurióznejšie.

   Písal sa rok 1988, ešte zúril komunistický režim, bol apríl a ja som bol na vedeckej stáži v Prahe. Mal som narodeniny a veľkú chuť ich osláviť s mojimi dobrými pražskými priateľmi. Skvelá knižná redaktorka Jana Hamanová navrhla, aby sme oslavu spojili s kultúrou a hneď vedela akou. V Klube železničářů v uličke pri Engelsovom nábreží malo byť predstavenie (či dokonca premiéra!) hry Přemysla Ruta, ktorý viedol divadielko naozaj prevažne podzemné. Tak sme v malej skupinke vyrazili a ledva sme sa do malého sálu dostali, tak bolo plno. Nakoniec sme sa usadili na stoly popri stene. Hra začala a od začiatku to tam iskrilo. Herci mali narážky typu: „Kde si bol včera?“ s odpoveďou „Ále, bolel ma zub, tak som šiel k disidentistovi…“ a publikum sa skvelo bavilo.

  Keďže som na javisko cez stĺpy sály ledva dovidel, mal som čas sa obzrieť po hľadisku a s prekvapením som tam zaregistroval Václava Havla s jeho ženou Oľgou. Bývali predsa neďaleko a iste mali aj k divadelníkom blízko.

   Predstavenie (a snáď naozaj dokonca premiéra) skončilo a po dlhej klaňačke sa davy hrnuli von. Jana Hamanová sa poznala s divadelníkmi a pred predstavením nás inštruovala, že po ňom bude posedenie v bare toho Klubu. Tak som sa logicky vybral do toho baru, ktorý bol hneď pri východe z Klubu. Vošiel som a tam prázdno! Masy sa valili von na ulicu a ja som si myslel, že sa cez ne tí moji priatelia ešte jednoducho nepretlačili, tak stačí len počkať. Ako som sa rozhliadal, vstúpil do baru Havel so ženou. Tiež boli prekvapení, že tam nikto nie je. Pozdravil som a hneď mi napadlo, že toto je vlastne historická šanca, tak som pokročil k barpultu a otočil sa na Havla: „My sa nepoznáme, ale ja mám dnes narodeniny a zjavne tu nie je nikto, s kým by som si pripil. Môžem vás pozvať?“

   Havel pozrel letmo na ženu, potom sa usmial a so slovami „Ale jo, proč ne“ pristúpil k barpultu. Tak nastala dráma, lebo obsluhujúci čašník sa od ľaku, že sa zjavil Havel, schovával niekde pod tým barpultom a k obsluhe som ho musel doslova vytiahnuť. Keď nám konečne nalial, priťukli sme si a vypili. Havel sa rozpačito obzeral, ale z celého toho davu sem k nám za celý čas nepokročila ani noha. Akoby sme boli pod zámkom (až neskôr som pochopil, že pod zámkom strachu). Havel pokrčil ramenami, poďakoval za prípitok, pozdravil a so ženou odišli.

   Akonáhle za sebou Havlovci zavreli dvere, stačilo napočítať do troch a do baru sa nahrnuli vo veľkom divadelníci, aj ich pozvaní hostia. Ledva som stihol obsadiť stôl, aby si mohli prisadnúť aj priatelia. Bol to veľký kontrast s tým tichom a prázdnotou pred tým. O to hlučnejšia a buraješia to bola zábava. Len ja som chvíľu v zamyslení za obecným veselím zaostával. Došlo mi totiž, že to Havlove disidentstvo bolo spojené aj s takouto „samotou uprostřed hlučného davu“. Za všeobecného strachu, aby si s Havlom niekto osobne „nezadal“ (a tajná polícia by si tak dotyčného zapísala), si len cudzinec zo Slovenska mohol dovoliť gesto s prípitkom. Tá oslava sa vydarila…

Gustáv Murín

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on google
Share on email

Podobné články

Slávnosť

Slávnosť v Obecnej záhrade

Začiatkom leta 2021 OZ „Pamäti a spomienky“ slávnostne odprezentovalo ukončenie pilotnej štúdie projektu dvomi publikáciami: „Pamäti a spomienky – Miroslav Gregor“ a „Pamäti a spomienky

Gruzínska pohostinnosť

Gruziňák

V praveku, z pohľadu dnešnej generácie, keď sme „úpeli“ pod jarmom komunistického experimentu, bolo jedným z vítaných únikových činností družné popíjanie čohokoľvek. Ale ak sa