Ukážka z knihy „DemoláCIA našej demokracie“ vydanej vo vydavateľstve Torden:
Budaj musí odísť
Revolúcia vraj požiera svoje deti. V prípade tej Nežnej revolúcie bol odrazu na rade sám veľký vodca VPN, Ján Budaj. Stalo sa nepredstaviteľné, ale stalo sa…
Skončili revolučné dni a Budajovi sa nepodarilo preskočiť ten rozhodujúci krôčik od tribúnového rečníka po dobre zabetónovaného politika. Skúsil sa vnútiť na post predsedu Slovenskej národnej rady, ale podcenil rýchlu zmenu nálad občanov. Bolo to bizarné a poučné zároveň. Jeho zákulisne vybavený nástup do čela SNR sa mu premenil na nočnú moru, keď práve v to ráno rozhodujúceho zasadnutia SNR prišli pred parlament zhodou okolností demonštrovať aj „záchrancovia slovenčiny“. Keď Budaj prichádzal, ktosi rozchýril, že je to vzhľadom k jeho menu vlastne Maďar. Fanatickí vlastenci ho hneď pohotovo vypískali, a keď podľa plánu odstupujúci Schuster túto prvú revoltu proti dovtedy nenapadnuteľnému revolucionárovi uvidel, odmietol zahrať dohodnuté divadlo. Vzápätí sa vzbúrila aj SNR (vrátane samotných poslancov VPN) a napriek dodatočnému manifestačnému pokusu „povedať si pravdu“, dni revolučného vodcu boli zrátané.
A tak jeho najbližším začalo svitať, že by ani nemuseli byť jeho najbližšími. Čo takto, zbaviť sa ho? Už opäť, ako toľkokrát v histórii, sa politickým zboristom zazdalo, že dokážu aj sami hrať prvé husle. A tak niekoľkí z tých, kto za predošlé revolučné týždne poklepávali Budaja po pleci a hovorili mu „Janko“, celkom bezbolestne uverili, že to zvládnu aj bez neho. Veď sa o to aj neskôr pokúsili a na čele s Fedorom Gálom doviedli VPN do politického bankrotu. Oni boli predtým, boli vtedy a dodnes sú bez Budaja politické nuly. Príkladom je politická pseudo-kariéra Petra Zajaca v obskúrnej straničke OKS, dobrej len na intrigy, veď vďaka zákulisným manévrom sa až dvakrát dostal do parlamentu, hoci ho tam nikto z občanov preferenčne nevolil. Budaj bol naopak rodený vodca, charizmatická osobnosť s nadaním rozhodovať. To si zrejme mysleli, že nepotrebujú, no hlavne, že nepotrebujú Budaja. Ten bol príliš samostatný. Už na prvom oficiálnom stretnutí VPN a OF v Prahe 29. 11.1989 podľa knihy Ondruša „Atentát na revolúciu“ trval na tom, že VPN bude samostatný politický subjekt a nebude podriadený OF, ale budú rovnocenní partneri. To sa Havlovi nehodilo, ale v danej chvíli nemal na výber a musel to akceptovať. Ale nezabudol. Dobrý podnet na odstránenie Budaja sa našiel čoskoro. Historik Anton Hrnko vo svojich pamätiach píše: „… svoj dočasný hrob (si) vykopal aj J. Budaj. Jeho vyjadrenie, že sa objavila nová otázka – samostatnosť Slovenska a konštatovanie: „Možno, že od tejto chvíle sa bude hovoriť aj o tomto variante. Prečo nie?“ určite pobúrilo najvyššie orgány pražských centralistov.“ Budaj to mohol myslieť teoreticky, ale v Prahe to vzali pragmaticky. A nezabúdajme, že odmietol premenovať VPN na Občianske fórum, čím dal jasne najavo slovenskú orientáciu aj bez Prahy. Pre Havla je typické, že nepochopil, že táto perspektíva nie je záležitosťou jednotlivca, ale že ide o historický horotvorný proces. Či už s Budajom, alebo bez. Koniec-koncov nebol to jediný Havlov fatálny politický omyl. Navyše, od mladosti sa o Slovákoch a Slovensku vyjadroval vysoko pohŕdavo a odrazu by títo producenti „bačích výrobků“ chceli samostatnosť?!! Bolo teda rozhodnuté. Takého Slováka nepotrebovali.
Tak sa spojili dve sily. Najvyšší v Prahe a najbližší okolo Budaja. Spojkou bol Langoš. A keďže v tej chvíli bola Langošovi bližšia Praha, veď tam zastupoval VPN, zjavne prijal úlohu Judáša (a nie žeby Budaj bol Kristus!), keď sa Havel a jeho politickí kumpáni rozhodli Budaja zbaviť. Vtedy už bol Langoš na čele Federálneho ministerstva vnútra a promptne sa postaral o vytiahnutie kompromitujúcich dokumentov na Budaja. On, Jano Langoš, jeden z Budajových najbližších (veď ten bol krstným otcom Langošových detí!), bol tým Brutom, čo vytiahol tú pravú dýku. Tým začali jeho neslávne manipulácie so zväzkami ŠtB, z ktorých si urobil živnosť ako zakladateľ a prvý riaditeľ Ústavu pamäti národa. Budaj sa na to chytil očakávateľným gestom, že sa pred súdom očistí a… Tak sa odstavujú nepohodlní od moci.
Podrobnosti sú dávno známe (napríklad aj v knihe „Osudy v kameni“), tak len stručne. V máji 1979 ŠtB zaevidovala Budaja ako nádejného spolupracovníka, čo dosiahli brutálnym nátlakom. On sa totiž aj s kamarátom pokúsil ujsť za hranice a chytili ich. Možnosti boli len dve – v mladom veku okúsiť väzenie, alebo podpísať. Ja by som podpísal bez problémov! Pretože, ako eštebáci rýchlo zistili, ten podpis nič neznamenal. Súd už prebehnúť nemohol a Jano Budaj nespolupracoval. Bratislavskí eštebáci ho však ešte nejaký čas evidovali ako kandidáta tajnej spolupráce, lebo tak „vykazovali činnosť“. Trvalo to len asi rok a pol, potom prišla kontrola z Prahy a museli ísť s pravdou von. Jano Budaj ich vodil za nos a nikoho neudal, zavádzal ich, kŕmil ich balastom. Viem to dobre, lebo koncom 80-tych rokov som sám čelil výsluchu na ŠtB, a pred tým som od Jana dostal včas asi dvojstranový popis, ako sa na takom výsluchu správať. Jednou z prvých rád bolo nepolemizovať s tými dvomi (vždy boli dvaja – „dobrý“ a „zlý“), neodporovať, zahmlievať, v najhoršom sa vyhovoriť na slabú pamäť. A Jano mal tých výsluchov za sebou až nad hlavu – aj kvôli Ondrejskému cintorínu, ako je to opísané v knihe „Osudy v kameni“. Treba zdôrazniť, že on bol nielen ten najakčnejší politický oponent komunistického režimu, on sa aj aktívne zasadzoval za záchranu našej histórie proti ich buldozérovým metódam. A zaktivizoval aj dobrovoľných ochrancov Prírody, s ktorými to dotiahol až po prelomovú publikáciu „Bratislava Nahlas“.
Vraj udával Petřivého a Levického?! Kto si to trúfa tvrdiť? Neexistuje o tom žiadny doklad, jednoducho preto, že nemal ako vzniknúť. Petřivého som nepoznal, ale s Gabom Levickým som sa stretol v jeho americkej emigrácii, a nikdy Jana Budaja v tejto súvislosti nespomínal. Ani nemohol, veď v tom roku, keď ŠtB na Budaja založila márne svoj zväzok, Levický emigroval!
Takže žiadna spolupráca, naopak. Ale to Havlovi nevadilo. Dobre vedel, že je to narafičená pasca. Naivne si myslel, že tým ideu samostatnosti Slovenska zlikviduje navždy. Tak ten spis vytiahli a dokonca niečo z neho podstrčili dopredu aj rakúskemu novinárovi. Až od neho sa Budaj dozvedel, čo sa chystá! Okamžite odletel do Prahy, ale tam Vašek zahral „mrtvého brouka“ a odkázal ho na vtedajšieho námestníka federálneho ministra vnútra, bývalého disidenta Rumla. No a ten Budajovi odmietol spis nielen vydať, dokonca ani doň nahliadnuť! Tvrdil, že ho nemá, hoci sa neskôr vyšetrovaním Branno-bezpečnostného výboru SNR zistilo, že ho podvodne získal ako prvý V. Ciklamini a Rumlovi ho odovzdal 28. 6. 1990. Budaj sa k tomuto svojmu zväzku nedostal, ani keď sa federálnym ministrom vnútra stal jeho „kamarát“ Langoš a to ani potom, čo sa Langoš stal predsedom ÚPN a bol priam povinný sprístupniť občanom ich zväzky. Inak by vysvitlo, že je to všetko „blaf“. Lenže Budaj nebol jediný, kto bol takýmto pofidérnym spôsobom osočený zo spolupráce s ŠtB bez akýchkoľvek dôkazov. Na predvolebných kandidátskych listinách ich boli desiatky! Bez šance vôbec zistiť, čoho sa vôbec dopustili. Cieľ bol prostý – vyšachovať nepohodlných z volieb. Na Budajovi pracovali aj exponenti pražského Hradu vo VPN, ešte než sa vrátil z Prahy do sídla VPN. A napriek tomu, že všetky kolektívne orgány VPN mu vyjadrili podporu, tak ho Gálovci medovým hlasom prehovárali, aby nekandidoval a „očistil sa“. Dokonca mu navrhovali, aby pred tou „hanbou“ ušiel kamsi za veľvyslanca, tak sa ho báli! Hlavným našepkávačom, advocatom-diaboli, bol Gál, ktorý Budaja aj ochotne vo vedení VPN nahradil. A Budaj na to skočil. Od tej chvíle bol von z hry, a už nikoho nezaujímalo, ako mu vedome ublížili.
Budaj nepochopil, že ak svoj mandát nepotvrdí vo voľbách hlasmi občanov, je len otázkou času, kedy ho jeho vlastní odstavia nielen z vedenia, ale aj z členstva vo VPN. Pre havlovcov bola touto intrigou zachránená jednota federatívnej republiky a Langoš sa za odmenu stal federálnym ministrom vnútra. Nikoho ten Budajom vyvolaný súd už nikdy nezaujímal. Načo je komu dodatočne súdom očistené meno, keď je už dávno vykopnutý z praktickej politiky? Tak sa podarilo odstaviť príliš samostatne mysliaceho Budaja a tí, čo prišli po ňom, už počúvali Prahu na slovo. Došlo to tak ďaleko, že sa VPN stala vlastne len akousi vlajočkou vejúcou na zábradlí zadnej paluby parníka OF-Praha, aby pôsobila už len dekoračne.
A hlavne, veď je to celé smiešne. Predstava o tom, že ŠtB by si vypestovala najúhlavnejšieho nepriateľa režimu, a tak ho dôkladne zakonšpirovala, že by ho priviedla k zvrhnutiu režimu a sebazničeniu – veď je to absurdná bájka, ktorej by tak mohli uveriť akurát deti, aj to len kojenci. Alebo tí so zlým svedomím.
S odstupom 18 rokov to vcelku pozoruhodne bez trpkosti konštatoval v rozhovore aj Budaj sám (SME):
„Realitou je, že práve vytiahnutie vašej údajnej spolupráce s ŠtB zásadne zmenilo vašu politickú kariéru a ovplyvňuje ju v podstate dodnes.
Moju, ale aj príbeh VPN. Vo vedení VPN sa týmto spôsobom zviedol boj, pričom jedna frakcia užšie spolupracovala s OF, a prostredníctvom archívov realizovala niektoré jej zámery. Po lustráciách táto frakcia prevzala nad VPN plnú kontrolu. Nakoniec sa jej politika skončila nešťastne.
Prečo podľa vás VPN rešpektovala dohody, ktoré s komunistami urobilo OF?
Príliš podľahla záujmom OF. V Prahe zasa mylne uverili, že slovenské hnutie je možné si podriadiť tak, aby to volič nezbadal. Neprinieslo to žiadny prospech ani VPN, ani československým vzťahom. Tie mohli existovať na báze partnerstva, nie podriadenosti.
Aby sme to uzavreli – prečo vás teda chceli odstaviť?
… predstavoval som hnutie, ktorého existencia sa zdala byť pre OF komplikáciou, pričom sa mylne domnievalo, že VPN môže prežiť premenu na subjekt, ktorý nebude robiť svojprávnu politiku. Bolo to vlastne – ako sa vtedy hovorievalo – hlboké nedorozumenie.“
Podobné „usvedčujúce“ dokumenty, ako v prípade Budaja, sa našli aj na Havla a Walesu. V roku 1992 to sám Havel priznal v rozhlasových „Hovorech z Lán“, že aj on bol v roku 1965 tri mesiace registrovaný, ako spolupracovník ŠtB v kategórii kandidát tajnej spolupráce (Ondruš): „Až potom ho ŠtB prekvalifikovala na nepriateľskú osobu!“ A tu je ukážka jeho dvojkého metra. Rovnako postihnutého, a teda neprávom osočovaného, Budaja nechal za to isté politicky „odkrágľovať“ svojimi poskokmi vo VPN.
Dokonca aj samotný Langoš mal nejasnú minulosť. Až do poslednej chvíle pred Nežnou revolúciou pracoval na špičkovom akademickom pracovisku s technológiami, ktoré podliehali prísnemu režimu a boli koordinované so Sovietmi v rámci RVHP. A práve na takomto poste zastával vedúcu úlohu nielen ako nestraník, ale aj ako notoricky známy disident? Akú toto má logiku, ak by aj v tomto prípade neplatilo pravidlo „niečo za niečo“? Sú to len dohady, ale neskoršia Langošova činnosť a hlavne jeho svojvoľné manipulácie so zväzkami ŠtB naznačujú, že sa takýmto „dohodám“ nevyhýbal. A on ide morálne vydierať svojho najbližšieho priateľa v disente? Trochu za vlasy pritiahnuté. Ale, stalo sa…
Bývalý slovenský premiér a dlhoročný právnik Ján Čarnogurský zastupoval celý rad falošne obvinených zo spolupráce s ŠtB. Na základe konkrétnych prípadov teda dospel k záveru, že záznamom ŠtB nemožno bezducho a automaticky veriť. Naopak, ich falošné alebo dezinterpretované záznamy boli použité v špinavom politickom boji po roku 1989. Súd v tejto veci vyhrala aj falošne osočovaná herečka pani Bohdalová, a predsa ju odmietli vymazať zo zoznamu spolupracovníkov ŠtB – vraj je to historický dokument?!!
Pred jedným z mnohých súdov takto poškodených vypovedal vedúci pracovník ŠtB v Bratislave: „Pokiaľ som vo svojej výpovedi uviedol, že dochádzalo i k umelému vytváraniu zväzkov, mal som na mysli to, že sme mali stanovený určitý počet agentov, ktorý sa mal splniť… a za pol roka malo naše oddelenie naverbovať napr. 20-30 nových agentov. Ak sa preto operatívny pracovník príslušného oddelenia chcel zachrániť, jednoducho sfalšoval všetky doklady…“ K tomu sa na súde uvádzali také absurdity, že „agent“ vraj informoval svojho operatívca o správach z Nemecka, ktoré vôbec neboli v referáte príslušného oddelenia. Navyše, tak mal urobiť v čase liečenia, keď bol nedostupný! Langošove ÚPN celkom vážne zverejňuje takéto „doklady“ o platbách údajných agentov, hoci ich vystavili dôstojníci ŠtB, ktorí boli Inšpekciou FMV už v roku 1986 (?!) usvedčení z „rozkrádania finančných prostriedkov vykazovaných, ako odmeny agentom, a ich používanie na alkohol a spíjanie sa šéfov ŠtB“.
Toto všetko vystihuje prehlásenie komunistickým režimom prenasledovaného spisovateľa Josefa Škvoreckého: „StB a SNB byly všemocné, nekontrolované a nekontrolovatelné organizace. Kdo věří jejich záznamům jako Písmu svatému, je podle mě idiot.“ Havel toho idiota ochotne zahral a dodnes ho hrajú tí, čo Budaja zištne zradili – Gál, Zajac, Bútora, Tatár, Flamík, Martin Šimečka a ďalší…
O rovnaký trik sa „ktosi z Hradu“ pokúsil aj pred voľbami v roku 1992 proti Mečiarovi. Toho obvinili, že ako agent ŠtB pod krycím menom „Doktor“ mal sledovať Dubčeka, ktorý bol v nemilosti komunistických vládcov. Lenže tu narazila kosa na kameň. Mečiar zvolal tlačovku, na ktorú získal bývalého federálneho ministra vnútra, Richarda Sachra. A ten toto obvinenie odmietol, ako vykonštruované. Tak končia opakované vtipy…
(viac v knihe, ktorú možno dostať TU)
