Už je snáď jasné, že cesty nás privádzajú nielen na nové miesta, ale aj do neobvyklých, nečakaných situácií. Tento zážitok bol o to najobvyklejší, že chrámov, kostolov a kaplniek som vo svete videl snáď stovky. A to aj v Gruzínsku. Ale na kostol v kláštornom komplexe nad mestečkom Martvili nikdy nezabudnem. Boli sme skupinka novinárov a vyviezli nás tam miestni sprievodcovia bez slova náznaku, že by sme mali vidieť niečo zvláštnejšieho, než pekný výhľad do údolia z hradieb kláštora. Vyložili nás na nádvorí a my sme sa rozliezli, ako to turisti robia – každý svojou stranou. Tak som vošiel aj do chrámu, ktorý sa mi nezdal iný, než aké som už videl. Ibaže som tam v zamyslení pokročil asi, kam som nemal, lebo ma na to upozornil mladý mních na stráži. Cúvol som, ale v tom sa spoza závesu objavil starší mních a pokynul smerom k nemu, že je to v poriadku. Volal sa Josif a veľmi nenápadne, skromne ma začal prevádzať chrámom, až sme zastali pred jednou malou ikonou. Čosi mi o nej hovoril, ale vo mne sa prebudil čertík-pokušiteľ. Keď zmĺkol, pozrel som na neho a opýtal sa: „No, dobre, Josif, a je vôbec Boh? Nie je toto všetko len akási naša duchovná hra, konštrukcia, zbožné želanie, aby vôbec bol?“
Trpko sa usmial, potriasol hlavou a miernym hlasom pripustil, že pochybovať je ľudské. V tom sa však už priblížili aj ostatní a tak som mu poďakoval za prehliadku, podali sme si ruky a naša skupinka vyšla z chrámu. Urobili sme pár krokov, keď sa v tom ozval Josifov hlas znovu. Otočili sme sa a on ukazoval na akýsi bočný vchod v tom chráme, ktorý sme prehliadli. A pozval nás dnu. Ostatní mávli rukou, ale ja a jedna Ukrajinka sme ho nasledovali. Bola to pračudesná miestnosť. Nikdy predtým, ani potom som niečo také prilepené k chrámu (či naopak?) nevidel. Nízkymi dverami sme vstúpili do malej jaskyne (?), kde nebolo nič, len oproti dverám vo výklenku veľká ikona. Prístup k nej zahradzovala akási reťaz alebo hrubý povraz. Josif nič nepovedal a my sme pristúpili k tej zábrane. Pozrel som na ikonu, ktorá mi nepripadala iná, než aké som videl už mnohokrát. Ale iné bolo to, že sa mi pri pohľade na ňu nezadržateľne tlačili slzy do očí. Ukrajinka sa tomu ani nebránila, revala naplno. Nebolo to teda len moje silné duševné pohnutie. Bolo to čosi silnejšie, ako my. Obrátil som sa, aby som sa Josifa opýtal, čo to teda je. Ale on tam už nebol.
Tak, ak máte pochybnosti, či Boh existuje – choďte do Martvili. Josif vám nemo odpovie…
P.S. Dodatočne som si naštudoval, že „Miesto na kopci, kde dnes stojí kláštor, sa v staroveku používalo ako pohanské stredisko a bolo posvätným miestom, kde stál starodávny a obrovský dub, uctievaný ako modla plodnosti a prosperity. Boli tu vykonávané aj obety detí. Po obrátení domorodého obyvateľstva na kresťanstvo bol staroveký strom spílený, aby ho už viac neuctievali. Kostol bol pôvodne postavený koncom 7. storočia na koreňoch starého duba a bol pomenovaný na počesť svätého Ondreja, ktorý kázal kresťanstvo a obracal pohanov v regióne…“ Ani zmienka o tej kaplnke v jaskyni. Tak už zasa neviem na čom som…
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
