Posledné Vianoce som sa rozhodol tráviť netradične. Na konci sveta. Ak nie úplne na konci sveta, tak určite na konci Kanady, na samom západe krajiny, vo Victorii, hlavnom meste provincie Britská Kolumbia. Akoby ten koniec sveta Victorii nestačil, ešte aj kus pevniny, na ktorej leží, je obkolesený zo všetkých strán slanou vodou. Nachádza sa totiž na Vancouverskom ostrove. Ani tým nie je povedané všetko. Tichomorské pobrežie Kanady nepatrí medzi veľmi pokojné. Počet naozajstných i úplne slabých zemetrasení tam hádam prevyšuje množstvo sľubov komunálneho politika v predvolebnej kampani. Okrem toho na ostrove ešte aj veľa prší a zamračená obloha sprevádza každodenný život Victorie od novembra do marca skoro nepretržite. Ak ale slnečné lúče na chvíľu vyhrajú súboj s hustými mrakmi, naskytne sa vám nádherný pohľad na malebné zákutia pokojného mestečka veľkosti Košíc, ktoré spája architektúru dobyvačných Britov s indiánskymi totemami v uličkách malého hlavného mesta. No ale teraz pekne po poriadku.
Pobrežie vo Victorii.
Štyri časové pásma
Let do Victorie pripomína nekonečný príbeh. Hlavne na štedrý deň, dvadsiateho štvrtého decembra, sa môže stať skutočne nekonečným. Ak nastúpite do lietadla na východe Kanady, v Toronte, máte k dispozícii šesť hodín na ohrýzanie nechtov, pozorovanie spolucestujúcich, popíjanie škótskej ako lieku proti fóbii z lietania alebo aj rozvíjanie filozofických úvah rôzneho druhu. Ja som napríklad konečne pochopil Einsteinovu teóriu relativity. O ôsmej ráno v Toronte som presne o tri hodiny mladší ako o ôsmej ráno vo Victorii. Je to kvôli časovému rozdielu troch hodín medzi východným a tichomorským časovým pásmom. Počas letu ešte prechádzame cez ďalšie dve časové pásma – centrálne a horské.
Hotel Fairmont Empress
Vianočné príbehy
Ľudia zvyknú byť na štedrý deň trochu príjemnejší ako inokedy. To platí aj o Kanaďanoch. Vianoce oslavujú až dvadsiateho piateho decembra, no už i deň predtým sú veľmi zhovorčiví. Presne ako pani Johnsonová z Calgary. Je už na dôchodku. Bola navštíviť svoju dcéru v Toronte a na Vianoce sa vracia domov, do Calgary. Pochádza z chudobnej rodiny z Anglicka podobne ako jej manžel, ktorý už nemohol cestovať s ňou. „Má Alzheimera,“ hovorí a slzy jej vstupujú do očí. „Dlho som sa o neho starala, no potom jedného dňa pochopíte, že je to už nad vaše sily. Dala som ho do ústavu, ale Vianoce bude tráviť s nami doma, aj keď on už vôbec nevie, kde je.“ pokračuje pani s britským prízvukom. „Mal dobrú prácu a mohli sme si dovoliť žiť na úrovni a vychovať tri deti.“ Kým sme spolu rozprávali, naše lietadlo opustilo vzdušný priestor nad provinciou Ontário a plynule sa vznášalo ponad Manitobou a Saskatchewanom, obilnicami Kanady. Prérie pokračovali aj ďalej na východe Alberty, kde náš Boeing začal pomaly klesať. Blíži sa Calgary. V tomto momente som už pozorne počúval vianočný príbeh Claire z Bellevillu z Ontária. S manželom a dcérou ide navštíviť svojho syna, ktorý sa pred pár rokmi presťahoval do Red Deeru. Pracuje tam ako elektrikár a vraj zarába neskutočné peniaze. „Jemu sa tam veľmi páči, on totiž miluje peniaze.“ hovorí Claire. „Manžel nedávno oslávil päťdesiatku. Kúpila som mu prsteň s diamantom. V zlatníctve ho celkom zbabrali a tak som im ho dala prerobiť. Prestavte si, že ho opravili až tak neskoro, že nám ho musel kuriér priniesť k slávnostnému stolu do reštaurácie.“ Náš rozhovor prerušili turbulencie. „Tu máte, dajte si žuvačku.“ ponúka Claire prostriedok na odbúranie stresu.
Silueta budovy parlamentu Britskej Kolumbie vo Victorii je osvetlená žiarovkami. A to nielen na Vianoce.
Adrenalínová terapia
Posledná fáza mojej cesty na koniec Kanady, bol let z Calgary do Victorie v Britskej Kolumbii. Prelet cez vysoké vrcholy Skalnatých hôr považujú mnohí za adrenalínovú terapiu. Scestovaná pani Johnsonová tvrdí, že je to kvôli vysokému tlaku stúpajúcemu vysoko ponad horské štíty, ktorý spôsobuje, že váš let pripomína jazdu autom po kamenistej ceste k horskej chate pod Kráľovou studňou vo Veľkej Fatre. Odkedy si na tejto trase pred pár rokmi niekoľko nepripútaných cestujúcich vyskúšalo beztiažový stav a narazilo hlavami do stropu, aby potom tvrdo pristálo na zodpovednejších a pripútaných spolucestujúcich, piloti prikazujú všetkým vrátane personálu, aby zostali pripásaní počas celého letu. Náš let prebehol hladko a bez problémov. Chvalabohu. To ocenila aj moja nová spolucestujúca, Jane, ktorá síce prežila detstvo vo Victorii, ale dnes žije v rušnom Toronte. „Idem na týždeň pozrieť svojich rodičov na Vianoce.“ hovorí a podobne ako ja netrpezlivo očakáva, kedy sa už konečne vynorí mesto spopod hustých mrakov. Nakoniec to prišlo. Hladké pristátie s vetrom vo vlasoch v decembrovej a večne zelenej Victorii.
Vianoce bez snehu
Stráviť Vianoce vo Victorii nie je až taký úplne zlý nápad. Okrem snehu a zimy tam máte všetko, čo na sviatky potrebujete a čo vám neponúkne žiadne väčšie mesto. Ospalá Victoria vás ponorí do pokoja, ktorý sa rozlieha všade navôkol vás. V zime tam málokedy potrebujete čiapku a rukavice, lebo teploty väčšinou neklesnú pod plus päť stupňov Celzia. Kanaďania ju radi nazývajú aj Kaliforniou Kanady kvôli stále zelenej vegetácii a miernej prímorskej klíme. Keď tam však strávite niekoľko dní v permanentnom daždi a bez jediného slnečného dňa, akékoľvek prirovnanie ku Kalifornii okamžite zmietnete zo stola.
Otec mesta
K pokojnej atmosfére prispieva aj historické centrum mesta, najmä budova parlamentu Britskej Kolumbie. Nezabudnuteľný je nočný pohľad, keď siluetu historickej budovy lemuje množstvo rozsvietených žiaroviek. A to nielen na Vianoce, ale po celý rok! Spolu s vedľa stojacim hotelom Fairmont Empress sa budova parlamentu díva na pokľudný prístav so zaparkovanými jachtami. Obidve stavby navrhol mladý britský architekt Francis Mawson Rattenbury koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia. Toho do Victorie prilákal jej rozmach potom, ako sa stala hlavným mestom Britskej Kolumbie v roku 1868. Samotné mesto vzniklo ako pevnosť v roku 1843 vďaka obchodnej spoločnosti Hudson‘s Bay a predovšetkým zásluhou Jamesa Douglasa, ktorý pre ňu pracoval. Ten využil svoj vplyv, aby mesto prerobil na centrum politickej moci. Volajú ho aj otcom Britskej Kolumbie. Guvernér James Douglas bol synom škótskeho kupca a za manželku si zobral Améliu Connollyovú, poloindiánku, dcéru obchodníka s kožušinami.
Totemy
Spolu s pamiatkami britskej nadvlády môžete v uliciach Victorie vidieť aj impozantné indiánske totemy, symboly pôvodných obyvateľov amerického kontinentu. Boli rozšírené na severozápade Severnej Ameriky u tamojších indiánskych kmeňov, ktoré na ich vytvorenie používali hlavne cédre. Totemy vyobrazovali rôzne udalosti, legendy, či slúžili aj ako “erby” rodinných klanov. Nikdy ich však nepoužívali ako modlitebné predmety tak, ako sa mylne domnievali prví objavitelia. V prípade, že sa chcete o totemoch dozvedieť viac, Kráľovské múzeum Britskej Kolumbie vo Victorii vlastní pozoruhodnú zbierku.
Indiánske totemy v uliciach Victorie
Čarovné záhrady
Kľud a pokoj objavíte aj v záhradách Butchart Gardens. Človek by si pomyslel, že tie možno obdivovať iba v lete, no nie je tomu tak. Záhrady majú pripravenú aj zimnú expozíciu, ktorá poteší dušu. Rôzne svetelné efekty na stromoch, kríkoch, v umelých jazierkach, potôčikoch či okolo „chladuvzdorných“ kvetov vám vyrazia dych tak, že prestanete dýchať až do konca podmanivej expozície. Butchart Gardens sú vo Victorii jednou z najnavštevovanejších atrakcií. Zaujímavý je aj príbeh ich zrodu. Jennie Butchartová, manželka Roberta Pima Butcharta, úspešného podnikateľa a výrobcu portlandského cementu, si našla náročný koníček. Robert mal neďaleko ich domu lom, kde jeho firma ťažila vápenec. Jennie sa rozhodla opustený lom skultivovať. Dala tam navoziť úrodnú zem z neďalekej farmy, zasadila kvety a romantické miesto postupne zakvitlo nádhernými farbami. Butchartovci využili každú príležitosť, aby obohatili zbierku pani Butchartovej exotickými exemplármi kvetov i okrasných predmetov z celého sveta. Do roku 1908 sa im podarilo vytvoriť japonskú záhradu, neskôr pribudli aj talianska a ružová záhrada i ďalšie. Ak záhrady obdivujete v decembri, ťažko dokážete uveriť aká príjemná môže byť vianočná prechádzka v prírode. Pozor! Len vo Victorii.
Čarovné záhrady Butchart Gardens
Život robinsona
Keď žijete na Vancouverskom ostrove, ste taký pohodový robinson. Jazdíte si autom pomaly, lebo, povedzme si pravdu, kam by ste sa ponáhľali? Všetko je blízko a keď máte naozaj ambiciózne plány a chcete sa dostať na pevninu, do Vancouvru premáva trajekt s pevne stanoveným rozvrhom. Cesta trvá hodinu a pol. Nové lode si spoločnosť prevádzkujúca trajekty objednala až z Nemecka. Sú modernejšie a dokonca môžu byť riadené z oboch strán, zpredu aj zozadu. Môžete zostať vonku na palube a pozorovať okolie, alebo si sadnúť dovnútra a sledovať televízor, nakupovať v malom obchodíku alebo si dať kávu, raňajky, obed či večeru v reštaurácii. Na trajekt Pobrežná oslava sme nastúpili už skoro ráno, aby sme si mohli vychutnať tichomorský východ slnka. Podarilo sa. Ohnivá guľa ožiarila obzor s hrozivo vyzerajúcimi búrkovými mrakmi. Obrysy lode, zábradlia i záchranného kolesa nadobudli žeravý nádych.
Trajekt z Victorie do Vancouvru premáva podľa pevne stanoveného rozvrhu.
Čo si ľudia počnú, ak náhodou trajekt pre zlé počasie nepremáva? Zostanú vo Vancouvri prespať u svojich známych alebo v hoteli. Čo už. Tu sa aj tak ľudia neponáhľajú a nejaká tá noc mimo domu predsa nikoho nerozhádže. Kým v torontských dopravných prostriedkoch hľadí takmer každý cestujúci do svojej BlackBerry či iPhonu, na trajekte Pobrežná oslava máte pocit, že ich ešte nevymysleli. Veď email, SMS-ka alebo odkaz môžu počkať kým prídete domov. Však nehorí, iba ak slnko na obzore.
Botanická pláž
Dve hodiny na severozápad od Victorie, neďaleko Port Renfrew, sa nachádza kus nádhernej prírody. A to vo vysokej koncentrácii. Už názov niečo prezrádza – Botanická pláž. Prechádzka po pláži so sebou nesie určité, aj keď len stopové, množstvo nebezpečenstva. Akoby nestačil fakt, že vás tam môže zožrať čierny medveď, napadnúť puma, uhryznúť mrzutý tuleň, stiahnuť pod vodu mimoriadne silný príboj, či popichať fialový morský ježko, ešte aj pohyb po klzkých skalách a zablatených lesných cestičkách sa vám môže stať osudným. Hviezdice, sasanky, škeble, slimáky, lastúry i dve tisícky morských bezstavovcov musia prežiť v rýchlo sa meniacich životných podmienkach. Keď príde odliv, mnohé z nich sa usalašia v malých bazénikoch v skalách, kde zostala voda alebo v zatienených štrbinách, v ktorých sa kumuluje vlhkosť. Hviezdice sa nakopia jedna na druhú, aby zabránili úniku vlhkosti, lastúry sa vodotesne uzavrú s malým objemom vody vo svojom vnútri. Nájdu si spôsob ako prežiť, presne ako ľudia v časoch ekonomickej krízy.
Tulene v pobrežných vodách okolo Victorie naznačujú, že teplota vody nie je určite na kúpanie.
Z Botanickej pláže možno niekedy vidieť aj veľryby, hlavne v období ich migrácie od pobrežia Mexika k Aljaške. My sme nemali šťastie. Počasie nám neprialo a lialo ako na Medarda. Aj tak to ale stálo za to. Botanická pláž nám ukázala svoju drsnú krásu. Oceánske vlny sa valili hrozivým príbojom a rozbíjali sa so šplechotom na skalách. Bez kvalitného pršiplášťa a dáždnika by sme boli stratení. Čo je pre parketového leva dobrý oblek, tým je pre ostrovanov na Vancouverskom ostrove čierny pršiplášť. Spopod dáždnika som fotil momentky upršanej pláže so zahmlenými stromami v pozadí. Všade naokolo sa povaľovali kelpy, zvláštne hnedé riasy vyzerajúce ako hrubé slizké hadice s malými holými hlavičkami. Botanická pláž je ako botanická záhrada – živnostník. Je slobodná, k dispozícii je vám dvadsaťštyri hodín denne a platí štátu odvody vďaka vstupným poplatkom návštevníkov. Sú práve štyri hodiny poobede tichomorského času. Značky pri ceste nad Botanickou plážou oznamujú, že toto je evakuačná cesta pred vlnami cunami. „Tak radšej utekajme!“
Pozor! Ste na evakuačnej ceste pred vlnami cunami!
Jediné, čo je vo Victorii a na Vancouverskom ostrove nepokojné, je morský príboj. Ten prichádza častejšie a pravidelnejšie ako lietadlá z Toronta do Victorie a späť. Prišiel aj môj čas rozlúčiť sa s kľudným mestečkom. Je po Vianociach. V lietadle sme sa všetci pripútali. Môj spolucestujúci sa volá Jim a je z Calgary. Jeho bývalá manželka je letuškou a jeho otec má deväťdesiatjeden rokov, no stále jazdí autom. S Jimom sme si dali spolu malú škótsku s ľadom. Nazdravie a dovidenia Victoria!
Autor: MAROŠ HANDŽÁK
