Na kremeľskom nádvorí stojí skupina československých turistov a prezerá si miestne pamätihodnosti. Odborný výklad im poskytuje sprievodca Inturistu, Michail.
„Toto je cár-zvon. Najväčší zvon na svete,“ hovorí Michail pyšne.
„A prečo nevisí v nejakom kostole?“ pýta sa ktosi z výpravy.
„To je najväčší zvon na svete, ktorý nikdy nezazvonil“, vysvetľuje trochu zmätený Míša.
„Ale prečo?“
„Pretože počas odlievania sa vyskytol malý problém.“
„Aký problém?“
„Taký malý,“ hľadá náš delegát vhodný výraz. „Zvon pri odlievaní pukol. Ale nevadí, ideme ďalej.“
Výprava prejde pár krokov, smerom ku kremeľskému múru.
„Toto je cár-delo, najväčšie delo na svete!“
„V akej bitke sa z neho strieľalo?“ opýtal som sa tentoraz ja.
Míša sa mi uprene pozrel do očí a potom sa poškrabal po temene hlavy.
„Toto je najväčšie delo na svete, z ktorého nikdy nevystrelili… Lebo sa nepodarilo odliať takú veľkú guľu,“ doplnil, nečakajúc na ďalšiu zákernú otázku.
Delegácia sa presúva k opačnej strane kremeľského múra. Míša sa nadchýna krásnou panorámou rannej Moskvy.
„Tam vidíte najväčšiu televíznu vežu na svete. Volá sa Ostankino.“
„To nie je pravda! V Toronte postavili o tridsať metrov vyššiu!“
„Kde?“
„V Kanade. Pred piatimi rokmi!“
Tvár nášho sprievodcu je odrazu usmiata a detsky bezbranná.
„To je možné. Momentálne je najvyššia televízna veža v Toronte, ale pred piatimi rokmi bola najvyššia táto! No, nevadí. Vľavo leží štadión Lužniky. Je to najväčší futbalový štadión na svete…“
„No moment! Najväčší futbalový štadión je predsa v Brazílii!“
Michail konečne pochopil, že v našej výprave sa nachádza niekoľko zdatných polyhistorov. Rozhodol sa však, že svoju kožu nepredá lacno.
„To je pravda, najväčší štadión, čo sa týka kapacity, je Maracana… Ale Lužniky sú štadión, ktorý má najväčšiu plochu na svete…“
Československí turisti začali protestne pískať. Michail sa preľakol, lebo netušil, že urazil našu národnú hrdosť.
„To je nezmysel!!“ kričali sme jeden cez druhého. „Každé malé dieťa predsa vie, že najväčšiu plochu na svete, má strahovský štadión v Prahe!“
„ Áno, áno, iste,“ snažil sa zamaskovať svoje barbarstvo Míša. „Najväčšiu plochu štadióna má Strahov, ale Lužniky… Lužniky majú …“ náš sprievodca sa razom zmenil na malého školáka, ktorý hľadá výhovorku.
„Lužniky sú… Lužniky majú najväčší, umelo vyhrievaný trávnik na svete! A majú aj najväčšiu plochu šatní, v prepočte na jedného hráča!“
Tieto informácie z neho vyrazili ako gejzír, a spôsobili, že naše vedomosti o svetových prvenstvách, dostali vážnu trhlinu.
Michail bol opäť na koni, a jeho spochybnená pozícia vedúceho výpravy sa znova upevnila. Atrakcií a prvenstiev, ktorým sa mohla pochváliť sovietska spoločnosť, mal v talóne nepochybne viac. Našu pozornosť však upútalo čosi iné.
Išlo o zvláštny prístroj, ktorý pripomínal hrdzavý stojan benzínovej pumpy. Uprostred neho sa nachádzal malý výrez, v ktorom stál dvojdecový plastový pohár. Na túto atrakciu nás upozornila skupina návštevníkov, ktorí pred čerpadlom vytvorili dlhočizný rad.
„Čo je to?!“ spýtal sa jeden z najzvedavejších členov našej výpravy.
Na Míšovom čele sa objavili vrásky, ale zatváril sa, že otázku nepočul. K čakajúcim pri benzínovej pumpe sa pripojili ďalší návštevníci. Podľa pestrých ťubetejok na hlavách, pravdepodobne Azerbajdžanci.
„Čo je to za prístroj?“ začali na Míšu naliehať aj ostatní.
„Toto?“ zatváril sa náš sprievodca prekvapene. „To je automat.“
„Aký automat?“
„Normálny automat. Na gaz vodu.“
Až teraz sme si všimli, že človek, stojaci pri čerpadle, do neho vhodil mincu. V prístroji zachrčalo a plastový pohár sa naplnil sódou. Muž hltavo pil, pričom vo vrecku hľadal ďalšie kopejky. Z davu sa ozvali výkriky bystreje bystreje, načo chlapík schoval peniaze a trochu namosúrený odišiel…
„Čím je ten automat výnimočný?“ opýtal sa náš zvedavec a v jeho rukách sa objavil fotoaparát.
„Ničím, je to obyčajný automat na sódovku,“ nechápal Miša.
„Je najväčší na svete?“ vyzvedal som ja.
„Určite nie…“
„Tak potom bude prvý!“
„Prvý automat na sódovú vodu vyrobili v Amerike,“ chlapsky priznal Míša, aj keď bolo jasné, že tieto slová mu vychádzajú z úst len veľmi ťažko. Naše otázky však ešte nekončili.
„Čím si ten automat zaslúži toľkú pozornosť? Prečo je okolo neho toľko ľudí?“
Míša zalapal po vzduchu a rezignovane prehlásil: „Vážení návštevníci, drahí súdruhovia! Vpravo od vás sa nachádza automat na sódovú vodu. Je to unikátny exemplár, ktorý sa v pôvodnom stave zachoval až podnes, ako jediný, funkčný automat na celom kremeľskom nádvorí!“
Rasťo Piško, jún 1986
(s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky o cestovaní, viac nájdete TU)
Titulné foto: pf, ostatné: Wikipedie
