Sväté mesto Rím je obdivuhodnou, impozantnou galériou historických pamiatok, kostolov a chrámov. Ale v nedeľu, okolo obeda, je tiché a ospalé ako malá dedinka v zabudnutom údolí. A práve v taký čas zastal náš turistický autobus pred bránami Vatikánu.
„Máte hodinu na prehliadku okolia alebo na nákupy,“ vyhlásil optimisticky náš sprievodca. Zjavne si nevšimol, že široko-ďaleko nebol obchod a ani na pozeranie toho veľa nebolo. Väčšia časť našej turistickej výpravy to vzdala hneď a sústredili sa na praktické ciele, akým bolo nájdenie toaliet a zdolanie poslednej konzervy paštéty, ktorá ešte ostala z domácich zásob. Ale my so ženou sme mali dôležitú úlohu – kúpiť niečo, v najhoršom prípade čokoľvek, čo by presvedčilo našich príbuzných doma, že sme v Taliansku naozaj boli. Ako by sme im mohli vysvetliť, že sme nekúpili niečo „typicky talianske“, keď už sme na to mali v Ríme čas? Takže čas by bol, ale s tým nákupom to vyzeralo beznádejne.
„Nemáme šancu,“ povedala moja žena, „snáď sa nám niečo podarí kúpiť ešte po ceste domov.“
„Tak na to môžeme zabudnúť. Naši šoféri pôjdu tak rýchlo, že ledva zastavia na hraniciach.“ Bolo mi jasné, že riešenie je len jedno – zázrak. A kde inde by sa mal udiať, ak nie vo Svätom meste?
„Poďme,“ povedal som odhodlane.
„Kam?“ opýtala sa moja žena.
„Poďme a uvidíme,“ povedal som a vykročil. Moja žena ma nasledovala ako generácie iných žien pred ňou nasledovali svojich bláznivých manželov – s neochotou a rezignovane. Ale aspoň sme sa hýbali.
Smer som vybral inštinktívne. Od Chrámu svätého Petra doľava dlhou, opustenou ulicou. Bolo to beznádejné. Nielenže na celej ulici nebol otvorený obchod, on tam vlastne ani žiaden obchod nebol. Ale trval som na tom, že sa nejaký objaví, a moju ženu už aj prestalo baviť protestovať. Vlastne sme sa ani spolu veľmi nebavili, nebolo o čom. Jediné zvuky, ktoré sme počuli v tom horúcom obedňajšom čase, boli ozveny našich krokov. Do toho z okien hlasy obedujúcich ľudí spolu so zvukmi lyžíc, nožov a vidličiek pri tejto oslave nedeľnej hostiny. Ťažko si predstaviť beznádejnejšiu výpravu. Ale netrvala dlho – po niekoľkých sto metroch sme sa ocitli na okraji mesta! Nebolo ľahké uveriť, že také obrovské mesto končí už po krátkej prechádzke od centra, ale všetko vyzeralo tak, že už nie je kam ísť. Ulica končila a menila sa na cestu, ktorá viedla zákrutou k akémusi lesu. Skutočne ťažko nájsť menej sľubné miesto na nákupy.
Moja žena sa začala usmievať presne tak, ako generácie iných žien pred ňou, keď chceli ukázať svojim bláznivým mužom, že to bol ďalší z nápadov, ktorý nevyšiel. Chcel som jej niečo povedať, ale nebolo čo. Naša púť za zázrakom skončila, tento nápad naozaj nevyšiel. Najvyšší čas vrátiť sa späť.
Tak sme sa otočili – a tam to bolo. Nielenže sme zbadali obchod, ale navyše celé nákupné stredisko a dokonca otvorené! Stálo na druhej strane ulice a zo smeru, ktorým sme prichádzali, bolo zakryté domami. Nebolo veľké, ale na naše nákupy stačilo. Tie netrvali dlho. Boli sme jedinými nakupujúcimi a v celom obchode bola jediná pokladníčka. Keď sme sa k nej blížili s nákupným vozíkom plným dôležitých „typicky talianskych darčekov“, uvidel som regál s holiacimi strojčekmi.
Určite poznáte ten paradox – klasický holiaci strojček si môžete kúpiť lacno, ale žiletky doňho sú pekelne drahé. A tu ich mali široký výber a za celkom rozumné ceny. Zišli by sa mi nejaké domov. To by bol skutočne zmysluplný nákup! Ale bol tu problém. Už nám neostali žiadne peniaze. Na chvíľu sme nerozhodne postávali pred regálom a prepočítavali, čo by sa dalo z darčekov príbuzným odložiť, ale náš zoznam darčekov sme už aj tak skrátili. Koniec-koncov, zázraky majú svoje hranice. Musel som sa vzdať tohto nápadu. Pohli sme sa k pokladníčke a zaplatili za nákup.
Kým som platil, moja žena Janina naložila darčeky späť do nákupného vozíka a pohla sa s ním k východu. Šiel som hneď za ňou, keď z vozíka náhle čosi vypadlo. Zarazil som sa. Z toho vozíka totiž vypadla škatuľka tých žiletiek, nad ktorými sme tak váhali. Pozrel som na Janinu, ale tú zamestnávalo prekladanie darčekov do igelitových tašiek. Pozrel som na pokladníčku, ale tá nám nevenovala žiadnu pozornosť. Tak som sa zohol po ten dar z nebies a šiel ho ukázať Janine. Bolo to neuveriteľné. Neexistovalo vysvetlenie, ako mohli tie žiletky preskočiť do vozíka. Vôbec sme sa k tomu regálu nepriblížili, len sme pred ním chvíľu postávali. Nič viac. A teraz boli tu v mojich rukách a Janina ich bez zaváhania pridala k ostatným veciam v igelitovej taške.
„To máš darček navyše od Pánaboha, ty nákupný génius,“ povedala a hnala ma späť k autobusu.
Tak toto bol malý zázrak. Len k tomu musím niečo dodať – nie som odborník na žiletky a zdá sa, že ani Pánboh nie. Keď som prišiel domov, zistil som, že žiletky zo zázračného nákupu v Ríme sa nehodia do môjho holiaceho strojčeka. Veď, koniec-koncov, aj zázraky majú svoje hranice.
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
