Keď slávny svetový architekt Le Corbusier hľadal križovatku európskych ciest, našiel Bratislavu. Kto sa pozrie do mapy, zistí, že v dosahu 500 kilometrov (t.j. päť hodín cesty autom, tri hodiny rýchlovlakom a hodinu lietadlom) nájdeme týchto susedov nášho hlavného mesta – Praha, Brno, Viedeň, Graz, Budapešť, Krakov, ale v širšom okruhu aj Mníchov, Benátky, Belehrad, Ľvov, Ljubljana a Záhreb. Väčšinu týchto miest spája spoločná história, staručké Rakúsko-Uhorské (ne)mocnárstvo a dávne obchodné cesty. Veď asi aj preto sa malé železničné staničky na trasách spájajúcich tieto mestá podobajú jedna druhej ako by ich jedna Rakúsko – Uhorská monarchia mala.
Skúsenosti amerických turistov
Začína sa turistická sezóna. A každý bratislavský taxikár vám povie, že ak je Bratislava bránou Slovenska, tak touto bránou sa veľa turistov nehrnie. A ako by aj mohli, keď ich skúsenosti sú priam odstrašujúce. Stačí sa opýtať tých najscestovalejších – Američanov. Väčšina z Američanov Slovenskom len prechádza. Niet sa čo čudovať, veď ich k nám nielenže nikto neláka, ale skúsenosti ich krajanov priam odrádzajú. V Iowe som stretol Američana, ktorý u nás učil angličtinu takmer rok. S láskou spomína na Slovensko i domácu pohostinnosť. Nezabudol však pripomenúť, že Slovensko je krajina, kde policajti verejne okrádajú moto-turistov. Chápal som jeho rozhorčenie. Sami sme mali veľmi nepríjemnú skúsenosť s tým, že našich univerzitných hostí opakovane doslova okradli policajti v Bratislave. V prvom prípade im zobrali doklady a vrátili ich až po zaplatení „mýtneho“. V druhom prípade boli ešte drzejší a pod vymyslenou zámienkou vybrali „pokutu“ až päťtisíc korún. Nehanbili sa brať ani šilingy, veď čo je lepšie, než zbíjať v tvrdej mene? Samozrejme, že sme podali sťažnosť a vyšetrovateľ Ministerstva vnútra sľúbil vec vyšetriť do niekoľkých dní. Skôr však, než tak urobil, na čísi pokyn bol prípad prevedený do právomoci Mestského riaditeľstva a miestny vyšetrovateľ sa už postaral o to, aby prípad zamietol pod stôl. Inými slovami, americkí turisti ani netušia, že u nás je okrádanie moto-turistov nielen možné, ale priam chránené a pirátski policajti nie sú prípadnými sťažnosťami ani len obťažovaní. S novou zákonnou normou, podľa ktorej si schuti zapokutovať môžu už aj mestskí policajti, má táto pokrivená prax šancu stať sa epidémiou.
Bez práce americké dolárové koláče?
Istý americký profesor mi pripomenul ako ho privítala gurmánska časť Bratislavy. Za obed v Danubiuse sa mu totiž pokúsili účtovať desaťnásobok ceny. A to najprimitívnejším možným spôsobom. Účtujúci čašník totiž pozmenil účtenku z Američanovej kreditnej karty. Našťastie, držitelia kreditných kárt sú opatrní. Ale tiež nezabúdajú. Reštauratéri v Bratislave sa teda ťažko môžu čudovať opatrnosti turistických zákazníkov, keď im jeden z nich už urobil takúto reklamu. A to sme ani nezačali hovoriť o našich porciách, ktoré by na americkom tanieri mohli slúžiť nanajvýš ako skromná príloha. Ani štát, či mesto sa o prílev turistických dolárov veľa nestarajú. Ak si priemerný Američan spomenie akou záľahou informácií o tom ktorom meste je doma priam zavalený (so samozrejmosťou všetkých možných máp bezplatne a v niektorých turistických informačných centrách aj s kávičkou zadarmo) musí sa v Bratislave otočiť na opätku. Ak nájde predajňu, kde majú mapu Bratislavy, samozrejme, že ho pekne zkasírujú. Naivitu takéhoto „privítania“ už zdá sa pochopili všade inde, len v Bratislave nie. O suveníroch ani nehovoriac. Pamätám si zahraničného profesora, ktorý si doniesol z Bratislavy papierovú zlepovačku Michalskej veže, pretože žiadny iný suvenír nenašiel. Tá zlepovačka mu, mimochodom, bola naozaj nanič a bol rád, keď sa jej zbavil. Záver je prostý – ak sa príslušní nami platení mestskí i štátni úradníci chcú vysporiadať s týmito nešvármi, majú najvyšší čas začať. Mimochodom, keď našich univerzitných hostí okradli na pravé poludnie v samom strede Bratislavy, štátni policajti driemali v služobnom voze v dobre zastrčenej uličke a mestskí policajti odmietli volanie o pomoc, čo len vypočuť. Dokedy ešte budeme takto vítať turistov v samej bráne Slovenska?
Autor: Gustáv Murín
