Thajsko má medzi turistickými destináciami jednu zvláštnu výsadu. Okrem slušných ľudí, medzi ktorých sme sa počítali aj my, sem smerujú tisícky takých, ktorých cieľom je tzv. sexuálna turistika.
Čosi o tejto anomálii som už vedel. Vo svojej rozporuplnej mladosti som zhliadol niekoľko erotických filmov, medzi ktorými dominovala slávna Emmanuela. Dej sa odohrával v čarokrásnych exteriéroch Siamského kráľovstva. Čitateľovi nemusím zdôrazňovať, že príroda a kultúrne pamiatky, bolo to jediné, čo ma v tomto, inak plytkom filme, zaujalo…
Žiaľ, počas prechádzky nočnou Pattayou, sa isté skutočnosti jednoducho nedali nevnímať. Povestná Walking street žila od súmraku do neskorého rána. Život to bol nanajvýš nemravný. Slušný človek mal problém vyhnúť sa vyzývavým pohľadom mladých dievčat, ktoré ho lákali do svojho gogo baru. Ak sa vám podarilo dievčatám uniknúť, o pár metrov vás mámili ďalšie, ešte krajšie, ktoré boli v skutočnosti chlapci… Skrátka – neresť, chlipnosť a neskrývaná sexualita. Všetko to, čo môže vyhovovať iba ľuďom, ktorí nedokážu ovládať tie najnižšie pudy, aké sa skrývajú v temných zákutiach ľudskej duše.
Snažil som sa, pohľadom, týmto lacným pokušeniam vyhýbať, ale mojej žene sa to darilo čoraz menej. Zatiaľ čo ja som sa venoval výkladu s krokodílími čižmami, ona ukradomky hľadela na dievčatá v školských uniformách. Tie vábili mužov na druhej strane ulice.
„Nehovor, že ťa zaujímajú tie topánky,“ povedala odrazu temným hlasom.
„Nehovorím nič,“ povedal som ja, a iba Boh vedel, že neklamem.
„Dívaš sa naoko do výkladu, v ktorom vidíš tie dievčatá!“
Obraz dievčat sa skutočne odrážal v sklách výkladu. Za to som ale naozaj nemohol.
Žena si ma premerala uhrančivým pohľadom a pohoršene pokývala hlavou.
„Keby sme išli k tým ženám, tak ťa na mieste roztrhajú!“
„Prečo by ma mali roztrhať? Nie sú to žiadne hyeny a ja nie som zdochlina,“ povedal som, ale nie veľmi presvedčivo.
V tej chvíli dorazil k štyrom dievčatám, ktoré vábili zákazníkov, muž na malom skútri. Faktom je, že jeho skutočný fyzický stav by lepšie vystihovalo označenie „bývalý muž“. V civilizovanej krajine by sa tento starček nemohol po zotmení pohybovať ani s vodiacim psom. Thajské podnebie a krásne domorodky však robili očividné zázraky. Dedko prekypoval zrelým šarmom a trasúcou rukou chytal dievčatá za ich, zatiaľ nerozvinuté vnady.
„Pedofil,“ povedala s odporom žena.
„Nie je to pedofil,“ snažil som sa jej vysvetliť celý problém. „Tie dievčatá totiž nie sú deti. Sú iba oblečené v školských uniformách.“
„Akosi dobre sa v tom vyznáš,“ povedala žena a mocne ma chytila za ruku. „Poď, pozývam ťa na pivo!“
Žena ma vliekla cez ulicu, rovno k dievčatám. Tie sa milo usmievali, ale k žiadnemu fyzickému kontaktu nedošlo. Zdvorilo nás usadili k stolu a priniesli pivo.
Sedeli sme v bare a dívali sa na predstavenie, ktoré mi trochu pripomínalo živý pi-pi gril. V točiacej sa, presklenej vitríne, sa pri chrómovaných tyčiach vlnilo niekoľko sporo odetých, domorodých krások. Lokál bol plný chlapov, ktorí pili, hulákali a občas ktorúsi z tanečníc poctili zastrčením bankovky za okraj plaviek. Z času na čas zákazník zaplatil čašníčke a dievča vyliezlo z vitríny. Zvyšok večera robilo spoločnosť svojmu novému majiteľovi. Zdroj thajských girls bol však nevyčerpateľný a pi-pi gril stále plný čerstvého mäsa.
Moja žena to celé chvíľu fascinovane sledovala, ale potom sa začala ošívať.
„Ako je možné, že pri našom stole nesedí žiadne dievča? A pritom si tu zďaleka najkrajší! Ako je možné, že si ťa vôbec nevšímajú?“
„Asi majú iný vkus,“ namietal som.
„Prosím ťa! Pozri sa na tie trosky okolo. To predsa nie sú chlapi, ale brontosaury!“
Musel som uznať, že žena mala pravdu. Mužské osadenstvo gogo baru pripomínalo pacientov gerontologického oddelenia, ktorí si omylom predĺžili nedeľnú vychádzku.
Do miestnosti vošiel ďalší, ozrutný starec, podopieraný dvoma krehkými dievčinami. V barových svetlách vyzeral ako mrož, ku ktorému sa túlia mláďatá.
„To je vrchol,“ soptila žena. „Ako je možné, že si vybrali práve toho starého vorvaňa. A pritom si tu zďaleka najkrajší ty!“
Musel som žene povedať pravdu.
„Za tieto služby sa tu platí, miláčik. Jednoducho, kto si zaplatí, ten má spoločnosť.“
„To viem, nepadla som na hlavu,“ povedala žena rezolútne a začala sa hrabať v kabelke. „Ktorú chceš?“
„Vieš predsa dobre, že ja na hlúposti peniaze nemíňam…“
Chcel som protestovať, ale žena už kývala na čašníčku a pchala jej do rúk bankovky. O chvíľu vyšli z pi-pi grilu dve hnedé krásky a zamierili si to k nášmu stolu.
„Tak čo, dobre som vybrala?“ tešila sa žena, keď sa mi tanečnice usadili na kolenách.
„Neviem,“ povedal som po pravde. „Mne sa zdajú všetky rovnaké.“
Žena sa skúmavo zahľadela do vitríny a potom na naše dievčatá.
„Sú jednoznačne najkrajšie! A čo je dôležité, majú pekné zuby!“
Žena sa spokojne posadila vedľa mňa a hrdo sa pozrela do sály. Čakala prejavy obdivu a uznania, ale tie akosi neprichádzali.
„Prečo si nás nikto nevšíma a aspoň pohľadom nenaznačí, že máme najkrajšie dievčatá?“
„Na tom, že si nikto nikoho nevšíma, je založený celý tento biznis,“ vysvetľoval som, pričom som vytiahol spod mojej košele ruku, ktorú si tam zabudlo jedno z dievčat. „Keby si každý každého všímal, tak sem nikto nechodí.“
Táto poznámka zapôsobila na moju ženu veľmi negatívne. Znenazdajky vstala a rázne zavelila:
„Ideme preč!“
Thajské dievčatá, ktoré nám žena predplatila, cupitali za nami. Na prahu gogo baru ich však rezolútne zrušila.
„Marš domov!“ povedala po slovensky a Thajčanky napodiv hneď porozumeli. „Ešte nás s vami uvidia ľudia z hotela a dostaneme sa do hlúpych rečí!“
Táto príhoda mala pre mňa jeden pozitívny moment. Odvtedy môžem chodiť na dovolenky aj sám, alebo s kamarátmi. Moja žena totiž veľmi dobre vie, že ja na hlúposti peniaze jednoducho nemíňam…
Thajsko, Pattaya, marec 2006
(s dovolením autora z pripravovanej knihy TURISTICKÁ SALÁMA – poviedky o cestovaní, viac nájdete TU)
