Presvedčil som sa, že platia verše básnika Vladimíra Majakovského , ktorý sa narodil v Gruzínsku: „Viem jedno: hlúposť je nebo aj raj. No ak už o ňom spievajú, tak asi Gruzínsko, radostný kraj, je v očiach básnikov ozajstný raj.“
S kamarátom Antonom Florekom sme sa rozhodli spoznať Gruzínsko, krajinu s krásnym pohorím Veľkého Kaukazu, ale aj známym letoviskom pri čiernom mori Batumi a možno aj stretneme pápeža Františka, ktorý je práve na návšteve tejto krajiny. Zarezervovali sme si letenky z Budapešti. Z Bratislavy cestujeme do Budapešti na vlakovú stanicu Keleti, prvýkrát sme v tejto metropole, pozrieme si obrovské historické centrum mesta, najviac nás zaujala budova parlamentu. Prejdeme sa blízko nej po nábreží Dunaja. O pol noci odlieta lietadlo a ráno nám vychádza slnko už niekde celkom inde, s dvojhodinovým časovým posunom pristávame na letisku v Kutaisi. Tu sa už zdravia ľudia Gamardžobat, čo znamená dobrý deň. Je druhé najväčšie mesto v Gruzínsku, v dávnych dobách to bola metropola Kolchidského kráľovstva. Mnoho historikov sa domnieva, že cieľom legendárnej cesty hrdinov z gréckych báji menom Jason a Argonauti bolo práve Kutaisi. Zúčastnili sa na dobrodružnej plavbe za zlatým rúnom. Bola to koža veľkého zlatého barana, ktorý prišiel zachrániť cez more Frixa a jeho sestru Helle do Kolchydy pred zlou macochou. „Len čo si sadli baranovi na chrbát, baran sa vzniesol k nebu. Odnášal ich preč od zlej kráľovnej a obetného oltára. Frixos ostal u kráľa Aieta a neskoršie sa oženil s jednou z jeho dcér. Roky sa míňali. Frixos umrel, ale sláva zlatého rúna sa rozniesla po celom svete. Starý kráľ Aietes chodieval k dubu a tešil sa pohľadom na žiariace rúno. Veštba mu predpovedala, že jeho rodinu stihne nešťastie, ak príde o rúno. Preto bol rád, že mu jeho poklad stráži taký netvor. Mnoho odvážlivcov sa pokúšalo vziať kráľovi zlaté rúno. Ale tí, čo prichádzali pešky, umierali v horúcom piesku púšte, oddeľujúcej Aietovu ríšu od ostatného sveta. A tí, čo sa predsa len dostali do kráľovstva, neušli dravému a bdelému jašterovi. Zlaté rúno žiarilo stále v Aietovej krajine, vo dne ako slnce a v noci ako mesiac. Poň sa vydali hrdinovia, ktorých viedol Jason.“
Z Kutaisi do Tbilisi to trvá tri a pol hodiny autobusom, trošku na mňa fúka studený vietor od dverí. Pred Tbilisi sa ešte zastavíme na toaletu v malej dedinke. Okolo nás obchádzajú túlavé psy, ak ich človek ponúkne niečím dobrým, tak sa ich už nezbaví, sú veľmi dotieravé. V Tbilisi nás už čakajú na Puškinovom námestí, kde majú konečnú autobusy Magda a jej manžel Ucha. Pracujú v Národnej parlamentnej knižnici na oddelení hudby.
História Národnej Parlamentnej knižnice Gruzínska začína v roku 1846, kedy bola založená Verejná knižnica v Tbilisi. V roku 1848 dostala do svojich zbierok súkromnú pridruženú knižnicu, ktorej zriaďovateľom bol Dimitri Kipiani, známy verejný činiteľ, obsahovala materiály v 19 rôznych jazykoch. V roku 1852 bolo knižnici udelené právo získať zadarmo dve kópie všetkých publikácií vytlačených na Kaukaze. V súčastnosti je najväčšou knižnicou v Gruzínsku, má vo svojom fonde viac ako jeden a pol milióna kníh. Popri modernom knižničnom výpožičnom programe, má stále v podzemí funkčný kartotečný systém výpožičiek kníh. Pri prehliadke oddelení knižnice, a je ich naozaj veľa, sa cítim ako ozajstný slovenský knihovník, tak ma tam predstavuje Magda. Najviac ma zaujalo oddelenie, ktoré je venované zakaukazskej literatúre Gruzínska, Arménska a Azerbajdžana. Prechádzame oddeleniami francúzskej, nemeckej a americkej literatúry. V ďalšom sa dá napríklad dozvedieť všetko o gruzínskom víne. Páči sa mi veľká čitáreň, kde Študujú Gruzínci svoju históriu. Dotýkam sa s veľkou pokorou ich starých kníh. Gruzínci majú o šesťsto rokov staršie písmo ako je azbuka a to je už čo povedať. Na oddelení hudby, kde Magda pracuje mi jej šéf ukazuje vinylové platne, archivujú tu gruzínsku hudbu, kompletne čo vyšlo u nich doma alebo v zahraničí. Poznajú vydavateľstvá z bývalého Československa Supraphon a Opus.
Ubytujeme sa v hosteli Pomeganate, veľkou výhodou je, že sa nachádza priamo v centre mesta. Nocujú tu ľudia z celého sveta, najmä študenti, ktorí radi cestujú. Máme rezervovanú dvojlôžkovú izbu s toaletou, no od prietokového ohrievača idú kábliky fušersky zapojené. Dva tenké drôtiky sú spojené len lepiacou izolačnou pásku, to isté je pri jednej zásuvke. Večer sme naraz dali nabíjať baterky do foťáku a mobily. Tony sa išiel osprchovať, ako zapol prietokový ohrievač, v rohu zo zásuvky vyšľahol poriadny plameň, v celej izbe je tma, poistky sú vyhodené. Nestrácame duchaprítomnosť a rýchlo mobil odpojíme od siete s elektrickou energiou, zachránili sme ho a nás pred požiarom. Radšej sa už v izbe nesprchujeme, ale na chodbe, kde vedenie elektriky vyzerá v sprche oveľa bezpečnejšie. Nočný život v centre mesta je veľmi rušný, ľudia sa prechádzajú popri rieke Kura, celé centrum je krásne vysvietené. Koňak je tu naozaj skvelý, ale Gruzínci tvrdia, že ich vína patria medzi najlepšie na svete a majú pravdu, získali zaň veľa medzinárodných ocenení. Medzi špeciality, ktoré sme ochutnali je gruzínsky „snickers“ alebo čurčchela.Varí sa z hroznového džúsu, kým nezhustne a potom sa natiahnu na povrázok orechy, ponoria sa do neho a tak vznikne skvelá kaukazská špecialita čurčchela. Ceny sú prijateľné, dopriali sme si na všetko na čo sme mali chuť. Večera s fľašou vína na najznámejšej ulici v centre Rustavelis Gamziri vyjde do 10 Eur.Cudzinec si ale musí dávať pozor, keď prechádza cez rušné časti mesta s verejnou dopravou. Šoféri jazdia divoko, trúbia na sebe a riadia sa vlastnými pravidlami. Neplatia tu naše predpisy, radšej sme na druhú stranu prechádzali podchodmi.
Večer nás čakala pravá gruzínska večera u rodiny Sologashvili, privítal nás pán domu Bessarion, je to spisovateľ, ktorý vidí svet len v tieňoch a v pološere. Je predsedom organizácie nevidiacich v Gruzínsko a pracuje v knižnici na oddelení pre nevidiacich. Na druhý deň má vystúpenie v celonárodnom rádiu Tbilisi 1. Bude hovoriť o jeho trilógii z gruzínskej histórie, ktorú nedávno publikoval. Vyšla mu aj jedna kniha v preklade do ruského jazyka novela Slepí idú na futbal. Pýta sa ma v akom náklade vyšla moja kniha poviedok Psie modré nebo, keď mu to prezradím, len vykríkne. – O ty maladec.
Bývajú v štvorizbovom byte pohromade s manželkou, dvomi deťmi a ich rodinami. Tieto bytovky boli postavené ešte za čias najvyššieho predstaviteľa Sovietskeho zväzu Chruščova, preto sa im hovorí Chruščovky. Zišli sme sa s celou rodinou, domáca pani nám uvarila pravú gruzínsku večeru. Na stole je už pripravená fazuľová polievka, volá sa Lobio, vyprážané baklažány s cesnakom a orechmi, Batridžani. Populárne je tiež lečo – Adžapsandali. Nemôže chýbať Chačapuri, je to kyslý koláč naplnený syrom. Do varenia tu používajú svanskú soľ, zvláštna je tým, že je zmiešaná s rôznymi druhmi korenín a je veľmi aromatická. Ucha sa ujme úlohy Tamady, ktorý ma na starosti hovoriť prípitky pred jedlom. Prvý prípitok je za Boha a potom za priateľstvo medzi Gruzíncami a nami Slovákmi, ďalší za mier vo svete atď. Červené víno má príjemne trpkú chuť na jazyku, zakopáva sa do zeme v sudoch v pivnici, kde dozrieva. Nalieva sa z kravských rohov alebo z karafy. Ucha po dopití pohára ihneď dolieva, ako dobrý hostiteľ, ale keď chcem jedlo zapiť vínom, prezradí mi, že v ich krajine je to nekultúrne. Najprv treba kušať, čiže jesť až keď zješ čo si nabral na tanier, môžeš sa zase napiť vína. Po víne sa nám rozviaže jazyk, dohovárame sa v ruštine. Skúšame aj ich výborné ovocie, na stole je ho hojne. Cítiť, že naši hostia majú veľmi silné a krásne rodinné putá, sú srdeční a priateľskí. Ženy majú hlboké, tmavé očí. Na rozlúčku nám dajú skvelú bábovku a do šálok nalejú pravý gruzínsky čaj a potom sa ešte srdečne vyobjímame. Za skvelou večerou sa nedá nič iné dodať len, ako didy madloba, čo znamená veľké ďakujem.
Text a foto: Medard Slovík, Námestovo
